Mečiar sa so slzami v očiach a spevom na perách lúči prostredníctvom STV s občanmi SR. Október 1998. FOTO – TASR
Vladimír Mečiar a Claudia Schifferová. Niet čo dodať. August 1998. FOTO – TASR
Vladimír Mečiar po triumfe hokejových majstrov celému národu oznámil: „S reprezentáciou slovenského hokeja som spojený od začiatku, ako vznikala. Bol som pri nich, pomáhal som im, stretával sa, sponzorstvo vybavoval, zúčastňoval sa tréningov. Keby nebolo Slovenskej republiky, nebolo by slovenskej reprezentácie. Neboli by sme majstri sveta.“
Toto parazitovanie na úspechu našich zlatých chlapcov okamžite dodalo pachuť eufórii, ktorá zachvátila celé Slovensko. Zneužilo nielen športovcov, ale aj mladých ľudí, ktorí boli možno prvý raz vo svojom živote hrdí na krajinu, v ktorej sa narodili. V prevrátenom zmysle hodnôt sa niet čo čudovať – v drvivej väčšine išlo o prvovoličov.
Mečiar však nebol jediný, ktorý znechutil nielen hokejový tím. Z denníka Šport sa nám zrazu prihováral Robert Fico, Anna Malíková i Pavol Hamžík. Politici sa iste nielen zo športového nadšenia stretli s majstrovskými hokejistami. Urobili to totiž za hojnej asistencie médií.
Predvolebná kampaň sa skrátka začala o niečo skôr, ako je zvykom. A to nielen vďaka majstrovskému úspechu. Na ktorom, mimochodom, politici svojou ignoráciou k podpore športu doteraz neparticipovali.
Začiatkom kampane pred tohtoročnými októbrovými voľbami je aj reťazami obmotaná stolička Miklósa Duraya v parlamente, aj billboardy politických strán, čo zaplavili Slovensko. A aj komunikácia s Rómami, sadenie líp a poklepkávanie základných kameňov čohokoľvek.
Čoho sú teda naši politici krátko pred voľbami schopní? Po skúsenostiach spred štyroch a spred ôsmich rokov možno skonštatovať – takmer všetkého. V roku 1994 vyhrala v obľúbenej českej hitparáde Eso trikrát za sebou skladba s pracovným názvom „Maličká krajina“. Podľa zdrojov televízie Nova ju tam v rapovej úprave dodalo samotné HZDS. Práve členovia hnutia na čele s predsedom Mečiarom boli totiž interpretmi piesne. Spievali v nej o krásach „neznámeho kúta“, Slovenska. Skladba bola vyrobená ako jeden z televíznych spotov hnutia do volieb v roku 1994 a mala pripomenúť Mečiarove „zásluhy“ o vznik SR.
V tom istom roku sa Mečiar predstavil médiám aj ako milujúci syn. V rozsiahlej televíznej reportáži o predsedovom živote hovorila jeho staručká matka a prívrženci a rodáci Vladimíra. Ten v závere preukázal manuálnu zručnosť rúbaním dreva. Nedostatkom pri tomto úkone však bolo len to, že peň, na ktorom drevo rúbal, bol postavený na betónovom chodníku a že pri rúbaní zlomil Mečiar rukoväť sekery. Vrcholom tej kampane boli veľkoplošné plagáty s podobizňou Vladimíra Mečiara a textom: „Pán prezident…len ON to dokáže.“
A aká bola v roku 1998 kampaň dvoch najúspešnejších strán?
Ústredným motívom HZDS už bolo srdce. Malo symbolizovať lásku a citový vzťah ku krajine a tak aj k subjektu, ktorý sa o jej vznik zaslúžil. Dominoval najmä na billboardoch. Na jednom z nich bol záber dediny, prežiarenej lúčmi v tvare srdca, na druhom motív krajiny so stohmi sena usporiadanými do tohto tvaru, s Vladimírom Mečiarom v popredí. Srdce dominovalo aj na veľkoplošnom plagáte s názvom „Slovensko – krajina tvojho srdca“, kde sa nad lánmi švajčiarskeho poľa týčil slovenský Kriváň. Tím HZDS rozdával aj jednorazové balenia kávy s podobizňou a podpisom Mečiara a textom: „Dajte si s nami kávičku a povedzte nám, čo vás trápi.“ Šéf HZDS okrem toho obchádzal dediny, klopkal kamene podnikov, diaľnic, navštevoval nemocnice, a to za hojnej asistencie zahraničných a štandardnej asistencie domácich umelcov.
Tak ako naštartoval kampaň HZDS škandál so švajčiarskou krajinou, prezentovanou za slovenskú, predvolebnej kampani SDK predchádzal škandál s podplácaním novinárov. Asistentka šéfa volebného tímu Adriana Hosťovecká si popozývala vybraných novinárov na polhodinový pohovor do kaviarne, kde ich požiadala o bezplatný alebo platený P.R. pre Dzurindov tím. Hlavní predstavitelia SDK tvrdili, že o akcii nevedeli, niektorí novinári hovorili opak – že to politikom oznámili. Nedočkali sa však nápravy.
Až po medializácii kauzy vymenila päťkoalícia šéfa kampane a tá sa potom niesla v štandardnom kortešačkovom duchu. Mikuláš Dzurinda so „svojimi mladými“ bicykloval, chodil po mítingoch a diskotékach a fotografoval sa s Ladislavom Chudíkom či Petrom Šťastným.
