Tohtoročných, už zlatých chlapcov priviezlo zo švédskeho Göteborgu lietadlo Slovenských aerolínií. Posádka lietadla vraj taký vzácny a drahý náklad ešte nikdy v živote neviezla a nepochybujeme, že to muselo stáť za to. „Nálada v lietadle gradovala o to viac, o čo sme boli bližšie k Bratislave,“ povedali SME letušky Elena a Zuzana, ktoré mali šťastie byť pri tom. Hokejisti vraj nastúpili do lietadla neobyčajne potichu, a tak im na privítanie a oslavu naliali pohár šampanského. Pochopiteľne, nezostalo pri jednom.
Bol to let šampanského
„Najskôr sme šampanské podávali v pohároch, neskôr sme im dávali rovno celé fľaše. Niektorí pasažieri pili pivo, iní červené víno. Tvrdé sa podávalo minimálne. Náš kapitán Miro Šatan nevypil kvapku alkoholu. Ani Peter Bondra.“
V lietadle sa spievalo, a najmä stálo: „Zneli pesničky, podobné ako na Námestí SNP. Nech, Bože, dá …, Heja heja. Zanôtili si aj slovenskú ľudovú Slovenské mamičky. Najväčší speváci a šoumeni boli Pálffy, Lašák a Stümpel.“ Práve Pálffy so Stümpelom vraj trávili najviac času pri letuškách v bufete: „Asi aby boli pri zdroji.“ (Smiech.)
Keďže v lietadle vládol organizovaný chaos a všetci si navzájom podpisovali tričká, dresy či šiltovky, nebolo jednoduché zabezpečiť plynulý servis tak, ako je zvykom: „Hlinkov syn dostal svoju kokakolu asi až po hodine letu, ale dala som mu radšej celú veľkú fľašu, lebo som si nebola istá, či sa k nemu ešte dostanem,“ hovorí Zuzana, ktorá obsluhovala prednú časť lietadla. Smrek jej vraj chcel pomáhať a požiadal ju o zásteru: „Ale ako majstra sveta som ho nemienila zaťažovať maličkosťami.“ (Smiech.)
V biznistriede sedeli okrem manažmentu slovenského ľadového hokeja a predsedu predstavenstva Slovenských aerolínií Viliama Vetešku aj niektorí hokejisti s príbuznými: „Bondra, Bača, Pálffy, Smrek aj iní. Ale všetkých som nepoznala. Inak strava sa podávala všade rovnaká – kuracie rezne s ryžou. Ale všetci nejedli. Asi tretina nám zostala.“ A Elena potom ešte dodala, že s ňou Lašák „laškoval“: „Hovoril mi, že je masér, keď som ho hľadala. Nepoznala som ho a chcela som podpis.“ Veď bez prilieb skutočne vyzerajú hokejisti trochu inak. A podľa miesteniek by ich aj tak nik nenašiel – každý si mohol sadnúť, kam chcel.
Šatan sa ako „majster sveta“ nesprával
O Šatanovi ako veľmi príjemnom mužovi hovorili obe letušky. Nik nevie, či úmyselne alebo z poverčivosti si náš kapitán sadol do lietadla do osemnásteho radu. Veď rovnaké číslo mal aj na reprezentačnom drese: „A podpísal sa každému, kto chcel.“
Autogramy si pochopiteľne vypýtal aj personál lietadla, len veľmi ľutovali, že so sebou nemali fotoaparáty.
A keď hokejisti vychádzali, dali im letušky každému do ruky fľašu šampanského: „Tesne pred tým, pred pristátím, si však dali na seba dresy a na krk si zavesili zlaté medaily. A to naozaj netušili, čo ich už na letisku v Bratislave čaká. Keď sme pristáli a zbadali, koľko ľudí je tam, neverili vlastným očiam. Aj my sme mali slzy v očiach. Keď nastupovali, aj keď vystupovali.“
