Kabátkovo. Na zelenej lúke vyrástla úplne nová štvrť. Za čie? FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Krajský súd v Bratislave vyhlásil v utorok konkurz na majetok spoločnosti Kabát, a. s. Tá nebola už dlhší čas schopná plniť svoje splatné záväzky. Vznikla v novembri roku 2000 na podnet veriteľa VÚB – spojením hnuteľného majetku spoločností Kabát a spol., s. r. o., a L Kabát, s. r. o. Teda spojením kedysi slávnych mäsokombinátov v Maduniciach a v bratislavskej Rači. Obe skrachované spoločnosti tvorili ešte pred časom piliere slávnej podnikateľskej skupiny, ktorej mäsiarske výrobky boli súčasťou predvolebnej kampane HZDS vo voľbách 1998.
Sen svojho otca nedosníval
Po páde „železnej opony“ začal v pivnici svojho domu najstarší Karol Kabát svoj návrat k mäsiarstvu, ktorému sa jeho rodina venovala aj za prvej republiky. Vďaka kvalite výrobkov, založenej na starých receptúrach, sa rodinný podnik rozrastal napríklad o výrobňu v Maduniciach či mäsokombinát Rača. Po jeho smrti prebral rodinnú štafetu jeho syn Karol a tu niekde podľa zamestnancov, začala cesta k neslávnemu koncu spoločnosti.
Na rozdiel od svojho otca sa nedržal rodinného remesla a podnikal skutočne v mnohom. Figuroval napríklad v neslávne slávnej televízii VTV, známej vďaka seriálu „Utajení svedkovia“, ktorý mal diskreditovať vtedajšieho prezidenta Michala Kováča. Miesto mal v reklamnej agentúre Dovina, blízkej ľuďom a praktikám HZDS, a v ďalších spoločnostiach, ktoré už s mäsiarstvom nemali nič spoločné.
Možným vysvetlením týchto podnikateľských aktivít s jasným politickým podtónom je, či ich nevykonával ako istú protislužbu za získané úvery od bánk. V tých v tom čase sedel manažment s rovnakou politickou orientáciou. Kabátov mäsiarsky gigant totiž v časoch najväčšej slávy ovládal spoločnosti ako Abov Košice, Mäsospiš, veľkovýkrmňu vo Veľkom Mederi, koreniny Progast a iné.
Spojenectvo s privatizérmi blízkymi vtedajšiemu vládnucemu hnutiu malo podľa odborníkov za následok príliš rýchle tempo rozletu spoločnosti. Čo sa jej nakoniec stalo osudným.
Rodinná štvrť – Kabátkovo
Už začiatkom roka 1998 sa začali podľa zamestnancov objavovať prvé nedostatky vo výrobe. Tým klesla aj kvalita výrobkov. Rádovo desiatky miliónov išli aj do rozsiahlej rodinnej výstavby. V Maduniciach neďaleko Trnavy vyrástla na zelenej lúke štvrť plná honosných víl, ktoré stavala rodina Karola Kabáta a jeho manažment. Stavebné pozemky tu mali aj „kamaráti z hnutia“ – podnikatelia Vladimír Poór, Stanislav Srník, aj dnešný predseda Trnavského VÚC Peter Tomeček, ktorého na túto stoličku nominovalo HZDS.
Najväčšie sídlo novovzniknutého impéria, Kabátkova, samozrejme, patrilo a patrí samotnému Karolovi Kabátovi. Bol to mimochodom jeden z prvých dokončených a obývaných domov. Upravilo sa aj okolie – dnes tu môžu Kabátovci využívať tenisový kurt či kochať sa na záhradníkom starostlivo upravených trávnatých plochách.
Napriek finančným problémom a meškajúcim mzdám zamestnancov si teda vedenie spoločnosti zle nežilo. Všetky pozemky sú však vo vlastníctve fyzických osôb.
Nedosnívaný sen
Získané úvery spoločnosti bolo treba splácať a po voľbách v roku 1998 už v bankách nesedel manažment blízky HZDS.
Navyše, ako tvrdia blízki spolupracovníci Karola Kabáta, syn zakladateľa spoločnosti odmietal vstup zahraničného investora. Zlá ekonomická situácia vyústila do vzniku spomínanej akciovky, keď už VÚB nemala na výber. Do vienka jej vložila úver v objeme asi stoštyridsať miliónov korún a oficiálnym sídlom sa stal Račiansky mäsokombinát. Nová spoločnosť na seba prevzala rovnako záväzky, ako aj pohľadávky. Podnik sa však trápil aj s vysokou prezamestnanosťou, pričom väčšina pracovníkov bola z Trnavy. Koncom septembra 2001 banka rozhodla o predaji svojich akcií, a tak sa k podielu v spoločnosti Kabát dostala spoločnosť Merkuria Agro. Nový majiteľ pre SME tvrdil, že „mali pripravený projekt ako zachrániť spoločnosť, pokiaľ by vykazované výsledky zodpovedali realite deklarovanej predchádzajúcim majiteľom.“
Nezodpovedali. Všetko teda vyústilo do pádu spoločnosti a dnes je už isté, že sa mäsiarsky sen jej zakladateľa Kabáta najstaršieho nedosníval.
Autor: Juraj Martiny
