Marian Šlingová-Fagan (5. 3. 1913 - 22. 6. 2010), rodená Wilbrahamová, sa narodila na Novom Zélande. Pochádzala z dobre situovanej, pôvodne britskej rodiny. Keď mala rok, zomrel jej otec a matka sa s ňou vrátila do Británie. Vyrástla v Oxforde, kde aj vyštudovala botaniku. Tam ju nadchlo vtedy medzi intelektuálmi populárne ľavičiarstvo a vstúpila do komunistickej strany. Dva roky učila a od roku 1937 v Londýne pomáhala organizovať protivojnové demonštrácie, medzi inými aj Pochod za Československo v lete 1938.
Ota Šlinga (1912 - 1952) spoznala, keď cez vojnu pomáhala utečencom. Vydaj za neho v roku 1941 ju podľa vtedajších zákonov stál britské občianstvo. Nahradilo ho občianstvo neexistujúceho Československa, udelené Benešovou emigračnou vládou v Londýne. Syn Jan sa narodil v roku 1943, Karel po dvoch rokoch.
Na samotke
V roku 1946 sa vysťahovala do Brna, kde Ota Šling bol od konca vojny krajským tajomníkom Komunistickej strany Československa. Obidvoch zadržali v roku 1950. Ota Šling bol v rámci procesu s Rudolfom Slánským mučením donútený k priznaniu k najabsurdnejším velezradným zločinom, odsúdený na smrť a popravený v decembri 1952.
Marian strávila vyše dva roky vo väzení, väčšinou v samoväzbe a ich deti v detskom domove. V roku 1953 ju aj s deťmi vyviezli do Nového Hrádku v Orlických horách, kde už mali pre ňu pripravené miesto nekvalifikovanej robotníčky v továrni na bicykle a byt bez kúpeľne a záchodu s jedinou pecou na kúrenie aj varenie. Prinútili ju zmeniť priezvisko na Vilbrová, ale miestni aj tak vedeli, kto sú a správali sa pekne. Z platu nekvalifikovanej robotníčky to nevychádzalo na nájomné a stravu pre troch.
Susedky ju naučili variť lacné české jedlá, nosiť drevo a šišky na kúrenie z lesa v plachietke na chrbte a rúbať polená, učiteľ im dal zajace na chov a vdova po bývalom vlastníkovi továrne, sama po roku 1948 pomocná robotníčka aj so svojou bývalou slúžkou, im potajomky dávala šatstvo po svojich synoch. Dokonca aj miestni komunisti im pomáhali, keď to nikto nevidel.
Po 20. zjazde Komunistickej strany ZSSR v roku 1956 im povolili sa odsťahovať do Prahy a Marian ponúkli prácu cudzojazyčnej redaktorky v Orbise. Chlapci však stále nesmeli študovať. Jan, ktorý miloval dejiny, ale mal nešikovné ruky a závraty vo výškach, musel za učňa do továrne na panely a potom na rebríkoch testovať balkóny. Karel sa šiel učiť za baníka a tam mu hluk pri nedostatočných ochranných prostriedkoch poškodil natrvalo sluch.
Lepšie časy?
Ota Šling bol rehabilitovaný v roku 1963. Finančná kompenzácia sotva stačila na televízor a pár kúskov nábytku a Marian za svoje uväznenie nedostala nič. Jan šiel konečne na knihovnícku školu a potom na právo a Karel na prie-myslovku a potom na ekonómiu. Ma-rian preložila Vaculíkovu Sekyru, Hrabalovu knihu Pábitelé a Šikove publikácie a svoje skúsenosti opísala v knihe -Truth will prevail (Pravda zvíťazí).
Po invázii sa v roku 1970 vrátila do Británie. V 1975 ju pozbavili československého občianstva. Chlapci zostali v Prahe.
Jana onedlho za disidentskú činnosť zavreli v Ruzyni, kde v päťdesiatych rokoch sedeli jeho rodičia a v 1972 ho vyhostili do Británie. Karel podpísal Chartu, stratil miesto ekonóma a po sied-mich rokoch manuálnej práce v roku 1984 dostal povolenie emigrovať do Británie.
Marian sa znovu vydala za Heimyho Fagana, prekladala disidentské texty do publikácie Voices of Czechoslovak socialists a stala sa členkou CND (Kampane za nukleárne odzbrojenie). Zomrela v Londýne vo veku 97 rokov.
Autor: Zuzana Slobodová
