Tak toto sa mi možno podarí napísať vtipne. Ale zábava to veru nebola. Tento týždeň som musela vysvetľovať horlivému pracovníkovi bankovej ochranky, že nejdem vylúpiť ich ctenú pobočku, a že teda nie je nutné, aby sa hrabal v tej svojej dotrhanej igelitke a hľadal tam služobnú zbraň. To všetko pred očami mojej trojročnej dcéry.
Takže bolo to takto. Keďže som chorá a liečim sa, musím na tvári nosiť chirurgickú rúšku. Aj do banky, lebo aj tam na moju kolísavú imunitu čakajú bacily.
Uznávam, že to vyzerá podozrivo, keď sa k banke blíži žena s maskou na tvári, slnečnými okuliarmi na očiach a veľkým klobúkom na hlave.
Navyše, keď v ruke nesie tašku, z ktorej sa jasne črtá obrys detskej pištole na výrobu bubliniek a ide s ňou dieťa, ktoré si pre tunajších v neznámom jazyku spieva Ide vláčik šiši... Fakt uznávam, že je to nešťastná kombinácia.
Ale na moju obranu treba povedať, že som do banky ani nemienila ísť. Chcela som si len vybrať peniaze z bankomatu na rohu pobočky. Ale ten nefungoval. Tak som vykročila smerom k banke.
Jasné, že som zaregistrovala skúmavé pohľady, ale na tie som si, odkedy nosím rúšku, už zvykla a snažím sa ich ignorovať. Panika na tvári ochrankára sa však ignorovať nedala.
Očervenel, niečo rozprával do vysielačky a hneď po mne vyštartoval. Že aby som ukázala doklady. A potom prečo mám masku. A akú mám chorobu? A prečo nosím detskú pištoľ (v banke sme sa zastavili cestou z ihriska).
Na čo začal hľadať svoju zbraň v ušpinenej igelitke a rozplakal moje dieťa. To už okolo nás stáli ľudia a veľmi mudrovali, čo treba robiť.
Vtedy som pochopila, čo je to davová psychóza a že proti nej nič nepomáha. Tak som ticho stála, kým sa upokoja. Teda ticho. Lial sa zo mňa pot (veď skúste byť v maske v 35-stupňovej horúčave) a v duchu som vystriedala všetky slovenské nadávky, čo poznám.
Keď si asi po desiatich minútach nechali v ctenej pobočke všetko vysvetliť a ponúkli mi kávičku, aj lepší balík pre môj účet, bola to zábava. Ale veru nebola.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
