Vo svojom rodisku, v Košiciach, prežil rakúsky spisovateľ Andreas Okopenko (15.3.1930 - 27.6.2010) prvých deväť rokov. Jeho otec, ukrajinský lekár a diplomat, sa oženil s Rakúšankou a vybrali si Košice v demokratickej prvej Československej republike. Doma hovorili len po nemecky, otec s ukrajinským prízvukom, mama raz s českým, inokedy spišským dialektom. Ako si spomína Okopenko, k tomu ešte koktail slovenčiny a maďarčiny z ulice, to všetko v ňom zanechalo zvláštnu melodiku reči, ktorá neskôr ovplyvnila jeho voľnú, ako sám vravel spontánnu poéziu.
Keď v roku 1939 maďarskí okupační úradníci donútili rodinu Okopenkovcov vysťahovať sa z Košíc, zvolili matkinu vlasť, hoci to už bola Nemecká ríša. Mladý Andreas sa cítil Nemcom, odchádzal s pocitom „ja vám ukážem, kto je lepší Nemec". Usadili sa vo Viedni, otec pracoval ako lekár. Keď ho v roku 1945 odvliekli na východ, presťahovali sa s matkou do obecného bytu vo viedenskej štvrti Döbling. Andreas chodil na gymnázium, neskôr absolvoval sedem semestrov chémie na Viedenskej univerzite. Štúdium prerušil pre chorobu a z finančných dôvodov, pravá príčina bude asi inde.
Spomína v interview s H. C. Artmanom: „Viacej som sa cítil spisovateľom ako chemikom". Už v roku 1949 mu v literárnom časopise Neue Wege (Nové cesty) uverejnili prvé básne. Začal sa intenzívnejšie venovať literatúre a spolu s mladými avantgardnými autormi vydával časopis Publikationen (celý názov Publikácie viedenskej skupiny mladých autorov). Svoju prvú zbierku poézie Zelený november vydal Okopenko v roku 1957.
Na toto obdobie spomínal ako na „úžasné", „začiatok z bodu nula", stretávali sa a debatovali, H. C. Artmann, Rene Altmann, Friederike Mayröcker a ďalší. Boli až po uši zapletení s poéziou, až kým im nemecký spisovateľ Weigl nepovedal: „Decká, píšte prózu, s prózou sa dostanete ďalej." Prvé skutočné prozaické úspechy mladých rakúskych autorov prichádzali spočiatku okľukou cez Nemecko, cez skupinu Gruppe 47, Ilse Aichingerovú, Ingeborg Bachmannovú...
Avšak na to, aby sa stal Okopenko spisovateľom, si musel ešte pár rokov počkať. Potreboval sa uživiť, prácu dostal v továrni na papier a celulózu v Hornom Rakúsku. Jeho prvá próza Die Belege des Michael Cetus (Dôkazy Michaela Cetusa, 1967) vzbudila pozornosť na domácej literárnej scéne a Andreas sa rozhodol miesto v papierni zavesiť na klinec. Od roku 1968 bol vo Viedni ako spisovateľ na voľnej nohe. V malom viedenskom byte tvoril ďalšiu poéziu (napr. Zvláštne dni, 1963, Prečo sú latríny také smutné, 1969), prózu, scenáre, texty k piesňam, ba i reklamné texty pre firmu Humanic.
Medzi významných reprezentantov rakúskej literatúry sa Andreas Okopenko zaradil v roku 1970, v čase, keď ešte takmer nikto nehovoril o hypertextoch. Napísal, azda o tom ani sám nevedel, hypertextový román Lexikón sentimentálnej cesty na stretnutie exportérov v Drudách, ktorý skrátene volajú „Lexikón-román". Román sa skladá z abecedne zoradených hesiel od a po z, ktoré sú opatrené krížovými odkazmi. Na začiatku románu je Návod na použitie, v ktorom autor čitateľa informuje, ako sa v románe orientovať a vyzýva ho, aby si z rozličných hesiel vytvoril svoju vlastnú esej.
Téma je iba naznačená - žena a Dunaj. Cesta sa odohráva na loďke po Dunaji. Lexikón-román je vlastne súborom mnohých krátkych próz. V roku 1998 vyšiel román znova, avšak ako digitálna verzia (ELEX - elektronický lexikón-román). Na obrazovke možno ľubovoľne preklikávať a spájať jednotlivé heslá a stať sa autorom vlastného deja.
Andreas Okopenko dostal viacero významných literárnych ocenení, v roku 1998 Veľkú rakúsku štátnu cenu za literatúru, Čestnú medailu spolkového hlavného mesta Viedeň v zlate (1995), Cenu Georga Trakla (2002) a ďalšie. Spolkový kancelár Werner Faymann v kondolencii pripomenul, že Rakúsko stráca v básnikovi jazykového virtuóza, ktorý svojím zvláštnym štýlom a novými rozprávačskými formami obohatil nemecký jazyk a literatúru.
