PRAHA. Zastrašenie obyvateľstva a demonštrovanie odhodlania: kto sa nám postaví, s tým skoncujeme to je podľa českého historika Petra Kouru hlavný zámer veľkého zinscenovaného procesu s bývalou československou političkou Miladou Horákovou, ktorú 8. júna 1950 odsúdili na trest smrti a 27. júna 1950 v Prahe v areáli pankráckeho väzenia popravili. Niektoré fázy procesu sú dodnes zahalené tajomstvom. Historikom by pomohlo sprístupnenie bývalých sovietskych archívov.
Od popravy tejto bývalej poslankyne za národných socialistov, ktorú chcel popraviť aj nacistický režim, uplynie v nedeľu 60 rokov. Komunistický režim popravu neodvolal ani po tom, ako sa za milosť pre Horákovú a ďalších odsúdených na smrť prihovárali západoeurópske ženské spolky, organizácie bývalých nacistických väzňov, profesori z Harvardu, francúzsky spisovateľ Jean Paul Sartre i vedec Albert Einstein. Ten formou telegramu intervenoval u prezidenta Klementa Gottwalda a aj u predsedu vlády Antonína Zápotockého.
Prečo práve Horáková
"Veľa (nezodpovedaných) otázok je okolo konštrukcie procesu. Prečo vybrali práve Miladu Horákovú. Práve sovietske archívy by mohli byť v tomto ohľade prínosné, pretože sovietske archívy z tejto doby nepoznáme a Sovieti v tom hrali podstatnú rolu, to, pochopiteľne, dobre vieme. Ak dôjde k otvoreniu, sprístupneniu týchto archívov pre českých bádateľov, tak to bude určite zaujímavé," povedal pre TASR Petr Koura z Ústavu českých dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, spoluautor vlani vydanej knihy Žádáme trest smrti. Propagandistická kampaň okolo procesu s Dr. Miladou Horákovou a spol..
"Bol to prvý proces, na ktorom sa podieľali sovietski poradcovia. Tá sovietska stopa je veľmi silná," zdôraznil s tým, že po zatknutí prvých osôb nič nenasvedčovalo tomu, že pôjde o obrovský súdny proces.
"Až keď do toho vstúpili sovietski vyšetrovatelia, tak to začalo naberať tento smer. Oni tlačili na československú bezpečnosť, aby odhalila zradcov, ktorí ak boli v Sovietskom zväze a ďalších krajinách musia byť aj v Československu. Bez toho, aby mali nejaké dôkazy, tlačili bezpečnosť, že zradcovia musia byť aj na vysokých miestach, v štátnej správe," vysvetlil.
Proces s Horákovou je pre historikov unikátny aj tým, že sa zachovali nielen zvukové nahrávky z osem dní trvajúceho procesu, ale aj osem hodín filmového záznamu. O jeho existencii v Národnom filmovom archíve vedeli iba jednotlivci a vedcom i verejnosti bol sprístupnený iba pred piatimi rokmi.
"To je unikátny prameň v celosvetovom meradle. Nikde inde vo svete takto zachytený politický proces neexistuje," podčiarkol historik Petr Koura.
V zinscenovanom procese s Miladou Horákovou komunistická justícia na základe dohody o trestoch, ktorá vznikla niekoľko dní pred začiatkom súdu vyniesla štyri rozsudky trestu smrti obesením, štyri verdikty doživotia a päť obžalovaných malo stráviť za mrežami 15 až 28 rokov. Prokurátori však boli s výškou trestu nespokojní, trest smrti žiadali pre všetkých členov skupiny.
Komunistický režim popravil Horákovú a ďalších troch spoluobžalovaných. Najstarší z odsúdených, 71-ročný Vojtěch Dundr, odsúdený na 15 rokov väzenia, zomrel v roku 1957 za mrežami v Leopoldove. Ostatní odsúdení sa dožili amnestií ženy prepustili v roku 1960, mužov v rokoch 1962 a 1963. Všetci potom mohli pracovať iba manuálne.
Záškodnícke sprisahanecké centrum
Skupina okolo Milady Horákovej bola počas zmanipulovaného súdneho procesu od 31. mája do 8. júna 1950 prezentovaná ako "záškodnícke sprisahanecké centrum", členovia ktorého sa dopúšťali vlastizrady a špionáže. V skutočnosti o žiadne sprisahanie nešlo a nejasné je dodnes aj to, prečo vtedajšia komunistická justícia rozhodla prisúdiť Horákovej vedúcu úlohu. Vo vyšetrovacom spise sa uvádzal aj termín "direktórium československého odboja" a obžaloba chcela vytvoriť dojem, že Milada Horáková a ďalší spoluobžalovaní sú akási ilegálna vláda, ktorá chce zvrhnúť komunistov.
"Nič také nebolo. Reálna aktivita (obžalovaných) spočívala v tom, že lídri bývalých demokratických strán sa schádzali a debatovali o politike, pretože to boli ľudia, ktorí mali rovnaké politické názory. Režim, ktorý prišiel po februári 1948 sa im nepáčil. Niektorí zasielali do zahraničia listy svojim priateľom, ktorí emigrovali, a v listoch im popisovali, aká je v Československu situácia, aká je nálada obyvateľov, aké sú politické vzťahy," vysvetlil historik.
Skupina, ktorá sa dostala na lavicu obžalovaných, reprezentovala rôzne spoločenské prúdy a všetci "páchatelia" mali spoločné to, že im nová komunistická moc nebola po chuti. Na lavici obžalovaných sa ocitli bývalí národní socialisti, bývalí "pravicoví" sociálni demokrati, ktorí si neželali zlúčenie s KSČ, spolu so zástupcami ľudovcov, ľuďmi s väzbami na šľachtu, podnikatelia ako zástupcovia vykorisťovateľov a bývalý trockista Záviš Kalandra, ktorý bol členom KSČ od roku 1921 a istý čas bol aj šéfredaktorom Rudého práva, kým sa kvôli moskovským procesom s komunistickou stranou nerozišiel.
"Je to úplné spektrum odporcov toho komunistického režimu," zdôrazňuje Koura a pripomína, že proces s Horákovou bol prvým, v ktorom ťahali za nitky sovietski poradcovia a bol istou predohrou ďalších desiatok zinscenovaných procesov v rôznych regiónoch a krajoch krajiny.
Mnohým už napadlo, prečo obžalovaní vystupujú na záznamoch procesu tak, že to niekedy navodzuje dojem, že odpovede sú vopred naučené. Historik to vysvetľuje tým, že komunistickí vyšetrovatelia obžalovaných dlhodobo fyzicky i psychicky týrali a vydierali, napríklad aj tým, že môžu ublížiť ich deťom a príbuzným. Režim a jeho propaganda však slová súdených aj cenzurovali a dodatočne upravovali. V niektorých prípadoch, ako napríklad pri výpovedi svedka, opáta břevnovského kláštora Anastáza Opaska, existuje podozrenie, že ho justícia "spracovala" aj za použitia omamných látok.
Snažili sa to povedať
Niektorí obžalovaní sa medzi riadkami údajne snažili povedať, že proces je divadlom, a komunistickú justíciu prirovnávali k nacistickej. To je aj prípad Josefa Nestávala, ktorý bol v obžalobe druhý za Horákovou a očakával trest smrti, vo svojej záverečnej reči pripomína, že trest smrti mu navrhovali už za 2. svetovej vojny, a pravdepodobne zámerne zamieňa názvy súdov. Vojnový súd bol "ľudový" a súd, pred ktorým stál v roku 1950, bol "štátny".
"On si tie súdy tak trocha pletie, vraví bol som za vojny súdený štátnym, pardon, ľudovým súdom. Naznačuje, že medzi oboma tribunálmi je súvislosť, napriek tomu, že komunizmus a nacizmus sa voči sebe ostro vymedzujú," mieni historik Koura.
Podobne ako Nestával sa zachoval aj Záviš Kalandra, ktorý mal pred súdom "rôzne narážky", vďaka ktorým ľudia, ktorí ho poznali, pochopili, "že je to celé komédia". Kalandra bol aj autorom knihy Odhalené tajomstvo moskovských procesov, v ktorej písal, že obžalovaní boli nútení vypovedať podľa vopred naučených textov.
"Keď sledujeme ten zvukový a filmový záznam a porovnávame ho s knihou, ktorá vyšla po procese a tvári sa ako stenografický záznam, tak zistíme veľké rozpory. Existovalo niečo ako režisérska kniha tohto procesu, podľa ktorej mali tí obžalovaní vypovedať," dodal.
Na procese sa každý deň menilo obecenstvo. Bolo to nielen preto, aby sa čo najviac starostlivo vybraných komunistov mohlo pozrieť na proces so záškodníkmi, ale aj preto, aby si nikto nedokázal jednotlivé výpovede a celý proces poskladať do jednotného celku.
Z pamätí Josefa Nestávala, ktorý nedostal šibenicu, ale iba doživotie, a v roku 1963 bol na amnestiu prepustený, vyplýva, že vyšetrovatelia na neho vyvíjali nátlak, aby vypovedal tak, ako to od neho žiadali. Vyšetrovatelia mu tvrdili, proces je namierený proti západným diplomatom, ktorí pôsobia v Československu ako špióni, a že tresty smrti vynesené nebudú.
Ďalší manipulatívny prvok vidí historik v tom, že jednotliví členovia súdenej skupiny nepočuli výpovede ostatných a to dokazuje aj zachovaný obrazový záznam. Justícia to vtedy zariadila tak, že jednotliví obžalovaní rotovali a nemohli si tak výpovede spoluobžalovaných zasadiť do kontextu.
Milade Horákovej hrozila smrť už počas 2. svetovej vojny: nemecké gestapo ju zatklo v auguste 1940 spolu s manželom. Po dvoch rokoch väzenia v pražskej pankráckej väznici ju previezli do Terezína. V roku 1944 stála pred súdom v Drážďanoch. Prokurátor pre ňu žiadal trest smrti, ale súd ju potrestal osemročným väzením. Koniec vojny ju zastihol v ženskom väzení neďaleko Mníchova.
Rozsudok, ktorý priviedol Horákovú na popravisko, bol v Československu zrušený už v roku 1968. Plne rehabilitovaná bola Horáková až v roku 1990.
Za proces s Horákovou pyká iba bývalá prokurátorka
PRAHA. Za politický proces s bývalou poslankyňou Miladou Horákovou a ďalšími 12 kritikmi režimu zinscenovaný v roku 1950 komunistickou justíciou bola v Česku potrestaná jediná osoba.
Bývalá československá komunistická prokurátorka Ludmila Brožová-Polednová si napriek vysokému veku - v súčasnosti stále odpykáva šesťročný trest vo väzení v Světlej nad Sázavou. V roku 2003 bol za zneužitie právomocí trestne stíhaný aj bývalý šéf vyšetrovateľov komunistickej Štátnej bezpečnosti Milan Moučka. Štátne zastupiteľstvo však v kauze jeho podielu na procese s Horákovou v tom istom roku rozhodlo o zastavení stíhania. Podľa žalobcu sa na neho vzťahovala amnestia z roku 1960. Keď súd pre mnohých prekvapivo pred dvoma rokmi poslal Ludmilu Brožovú-Polednovú za mreže, obnovenie stíhania sa očakávalo aj v prípade Moučku. Vlani však bývalý šéf vyšetrovateľov ŠtB vo veku 87 rokov zomrel.
Bývalá prokurátorka Ludmila Brožová-Polednová sa súdnemu konaniu nevyhýbala, ale do výkonu trestu nechcela nastúpiť. Úspešné zatiaľ neboli ani žiadosti jej advokáta o prerušenie výkonu trestu: naposledy v marci to zamietol Krajský súd v Hradci Královom.
Exprokurátorka pyká za svoj podiel na zinscenovanom procese s Miladou Horákovou. Brožová-Polednová podľa verdiktu súdu jednoznačne vedela o tom, že obžalovaní sa nedopustili skutkov kladených im za vinu. Previnila sa aj tým, že o výške trestu sa v priebehu procesu radila s ďalšími prokurátormi a sudcami.
(tasr)
