PRAHA. „Bol to rok 1957. Bývali sme vtedy s mamou v Petrohrade, v takzvanej komunálke. Každá rodina v nej mala jednu izbu, všetko ostatné bolo spoločné. Raz nám prišla pošta. Obálky ležali v chodbe na stole, každý si vzal tú svoju. Na jednej bolo meno mojej mamy. Odrazu mi napadlo, aby som ju opatrne rozlepil a čítal som prvé slová...“Jurijovi rodičia sa zoznámili vo vyhnanstve, kde bola jeho matka za účasť na atentáte na Sergeja Kirova, významného boľševického vodcu. Otec za to, že bol zarytým sociálnym demokratom a nie boľševikom. Mamu prepustili skôr, ako sa stihli zobrať. Syn nepriateľov sovietskeho ľudu sa narodil v Leningrade 10. mája 1937. Tri týždne na to jeho otca Marka odsúdili znovu, na 19 rokov, ktoré prežil v najdrsnejších lágroch ruského severu. Jurij Schmidt si pri obhajobe Michaila Chodorkovského veľmi často spomenie na otca, ktorého po prvý raz uvidel, keď mal devätnásť. „Áno, priezvisko mám po mame a druhé meno Markovič po otcovi. Mark Rachmilijevič Levin, tak sa volal môj otec. Ako osoba pochádzajúca z rodiny nepriateľov ľudu, Schmidt nesmel počas vlády ZSSR brániť politických previnilcov či len dotknúť sa témy obrany ľudských práv a slobôd.
List z gulagu
Jurij Markovič Schmidt dodnes nedokáže rozprávať túto životnú, osudovú epizódu pokojne. Jednému z najlepších a najslávnejších ruských advokátov sa i po dlhých rokoch trasie hlas, keď spomína na ten list.
„Viem, že ešte nikomu sa nepodarilo vstať z mŕtvych. Napriek tomu som nažive a teraz ti môžem aj pomôcť. Aspoň materiálne,“ zneli prvé slová, ktoré znovu a znovu slabikoval, akoby im nemohol porozumieť. List napísal otec vtedy 19ročného Jurija. Otec, o ktorom jeho syn nevedel, že existuje.
Rozhovor pre SME: Putin ho pred voľbami nepustí
Dve životné kauzy
„Tento rok je to už 50 rokov, čo som advokátom,“ usmieva sa Schmidt. „A tak si môžem dovoliť byť už trochu prieberčivý.“ Po páde komunizmu sa Schmidt stal najznámejším ruským obhajcom ľudských práv, písali o ňom svetové noviny, pozývali ho na medzinárodné konferencie.
„Sú však len dve kauzy v mojej praxi, bez ktorých by som to nebol ja, Jurij Schmidt,“ hovorí.
Prvý bol Nikitinov prípad. Ruský ekológ a bývalý námorný dôstojník Alexander Nikitin vypracoval pre nórsku organizáciu ochrancov životného prostredia Bellona správu, ako ruské vojenské námorníctvo znečisťuje Severné ľadové more jadrovými odpadmi.
Obvinili ho zo špionáže a prezradenia štátneho tajomstva. V roku 2000 ho súd oslobodil spod obžaloby. Bolo to veľké víťazstvo. „Vtedy som si povedal, že sa už nebudem o nič urputne snažiť. Moje kauzy si ma nájdu. Cítil som, že ma ešte niečo veľké čaká. Vlastne som o prípade Chodorkovského sníval.“
Ropný magnát a prezident firmy Jukos Michail Chodorkovskij mal dosť peňazí na to, aby po svojom zatknutí vytvoril jeden z najlepších advokátskych tímov na svete. Schmidt medzi nimi nebol. „V tom čase som pre Moskovské novosti povedal, že moskovská elita zaspala, neurobila proti zatknutiu Chodorkovského nič a raz to bude veľmi ľutovať. Za nejaký čas mi telefonoval jeden z jeho advokátov – Vasilij Alexanjan.“ Ten bránil Chodorkovského na začiatku ako bývalý viceprezident Jukosu. Neskôr ho zatkli a teraz zomiera vo väzení na AIDS.
Zn.: Hľadám dobrých ľudí
Keď Schmidt po prvý raz navštívil ropného magnáta vo väznici pre vyšetrovaciu väzbu, slávnej moskovskej Matrjoskej Tišine, a spýtal sa ho, čo preňho môže urobiť, kedysi najbohatší muž Ruska mu odpovedal: „Ja mám najlepších právnikov, najlepších ekonómov, neľutujem peniaze, ktoré som im zaplatil. Ale teraz hľadám hlavne dobrých ľudí.“
Schmidt sa čoskoro po zatknutí Chodorkovského stal vedúcim tímu jeho advokátov. „Teraz už mám len jeden sen,“ hovorí, „som na hranici života a smrti, mám rakovinu žalúdka. Ale chcem sa dožiť chvíle, keď Michaila Borisoviča pustia na slobodu.“
Autor: Agentúra Epicentrum
