isti a dlhodobo pije krv politikom.
Okolo štyridsať hektárov v srdci dánskej metropoly je domovom svojráznej komunity. Tisíc hláv tu nažíva alternatívne, po svojom. Neplatia dane, uznávajú len zákony, ktoré sami schvália, a tolerujú mäkké drogy. Otázka - dokedy? - má toľko rokov, až je z nej pomaly klišé.
Díleri v teplákoch
Sotva desať minút chôdze od dánskeho parlamentu sa začína iný svet. Nenápadná ulička, totem ako brána a nápis: Opúšťate Európsku úniu. Vitajte v Christianii. Dojem číslo jeden môže byť sklamaním - tehlové baraky, haraburdy, rozbitá vozovka, stánky a suveníry v lacnom etnoštýle. Na slobodné mesto prekvapí, čo všetko sa tu nesmie. Ľahko je pochopiť, že sú tabu autá a zbrane, no prečo neradno vyťahovať fotoaparát, je zrejmé až o chvíľu.
„Silné? Ťažko odhadnúť, lebo je to nelegálne,“ priznáva muž nad kockami hašiša rozloženými v spektre od sivej po smolnú ako noc. Pred stánkom s drogami postávajú turisti a tvoria pozoruhodne disciplinovaný rad. Správy o nových pravidlách sú vedľa, kľúčové odvetvie biznisu očividne funguje po starom. Ulica, na ktorej stojíme, je slávna Pusher Street a „pusher“ znamená díler. V sudoch horia ohne a okolo postávajú vyholení mládenci v teplákoch. Na deti kvetov nevyzerajú ani omylom. Stánok dizajnom prezrádza zmysel pre humor. Pred ôsmimi rokmi dánska vláda tlačila, aby bol predaj hašiša menej nápadný, a tak obchodníci stánky ušili z maskovacej vojenskej siete. Vtip je v tom, že zelenú striešku na ulici vidno už zdiaľky.
Súmrak hippies
Pamätníkov starých časov tu už veľa nebýva, no je pravda, že nebyť hippies, nebola by ani Christiania. Ako sa stalo, že spomienka na deti kvetov prežíva práve tu v dánskej Kodani? Inde sa vytratili, možno aj preto, že ideály hnutia boli príliš vágne a naivné. Trefne to pomenoval český publicista Vojtěch Lindaur, keď svoju knihu o hippies nazval Šanca snehových gulí v pekle. Láska, mier a rovnosť, to nie je príliš trvanlivý program a bolo otázkou času, kedy sa pod vplyvom okolia roztopí.
V skutočnosti boli hippies za zenitom už v čase, keď sa hnutie stalo populárne a masovo sa rozšírilo. Na vine boli aj médiá. Zlomom bol rok 1967, keď v kolíske hnutia – americkom San Franciscu – prebehli dve dôležité udalosti. Human Be-In bola akcia, kde pred davom dvadsaťtisíc ľudí nová subkultúra z rúk básnika Allena Ginsberga symbolicky prevzala štafetu po beat generation. V rovnaký rok prebehol v kalifornskom mestečku Monterey hudobný festival, považovaný za prvý veľký rockový open air festival vôbec. Vystúpilo na ňom mnoho vtedy len začínajúcich či rozbiehajúcich sa hudobníkov, ktorí svojou tvorbou hlboko ovplyvnili dejiny pop kultúry – Jimi Hendrix tu mal svoju americkú premiéru, Janis Joplin sa tu stala hviezdou. Hippies sa dostali na obálku časopisu Time a z alternatívy sa pomaly stával stredný prúd. Začalo sa slávne leto lásky a na západné pobrežie USA mierili tisícky mladých v nádeji na lepší, pravdivejší život.
Nedajte sa pomýliť. Elegantný dizajn interiéru poskytuje obyvateľom
dostatok pohodlia, či je leto, alebo zima
Dlhovlasá móda
Masovo rozšírený módny trend pôvodní hippies sledovali s nevôľou. Deti kvetov druhej generácie plnili sanfranciskú štvrť Haight-Ashbury a v davoch dlhovlasých, nekonvenčných, no predsa len turistov, si starousadlíci pomaly pripadali ako v zoo. Aj to bol dôvod, aby tunajšia komunita menom Diggers už v roku 1967 hnutie vyhlásila za mŕtve a symbolicky pochovala figurínu znázorňujúcu hipíka.
Slávny festival Woodstock v auguste 1969 bol pamätný uvoľnenou atmosférou. V skutočnosti bol pre hnutie labuťou piesňou a zmeny k horšiemu viseli vo vzduchu. Už decembrový festival Altamont pri diaľnici v Kalifornii poznačila agresivita a násilie. Priamo na koncerte skupiny Rolling Stones tu dobodali dvadsaťdvaročného mladíka (tuto scénu zachytili aj kamery v hudobnom dokumente Gimme Shelter). Klincom do rakvy hippies bolo vyčíňanie masového vraha Charlesa Mansona a jeho tlupy, ktorá zavraždila aj manželku známeho filmára Romana Polanského. Dlhé vlasy a pestré oblečenie vrahov stačili, aby sa obraz hipisáka v očiach verejnosti dramaticky zmenil. Američanom v batikovaných tričkách nadišli zlé časy. Utiahli sa do komún na vidiek alebo zamierili do cudziny.
Hipíci v exile
Veľká Británia v lete 1970 hostila rockový festival Isle of Wight. Vystúpili Jimi Hendrix, The Who, Leonard Cohen, Doors či Miles Davis a počet divákov tromfol aj slávnejší Woodstock. Anglicko začali križovať kočovní hippies v karavanoch, zárodok neskorších travellers, subkultúry na kolesách a nonstop na cestách. Boli aj takí, čo vláčili hudobnú aparatúru, čím vlastne predišli soundsystémy, ako ich poznáme z neskorších hnutí tanečnej hudby techno a rave. Travelleri obiehali hudobné akcie a nie náhodou v rovnakom čase v Británii vznikol slávny festival Glastonbury, ktorý úspešne funguje dodnes.
Iným obľúbeným cieľom hippies zo zámoria bol holandský Amsterdam. Pôdu im pripravili miestni anarchisti a intelektuáli známi ako provos. Už desaťročie predtým vystrájali provokatívne happeningy a čo je zaujímavé, dokonca to dotiahli aj do mestského parlamentu. Akčnejšie deti kvetov Amsterdam brali ako prestupnú stanicu na ceste do ďalekej Indie (stále ich nájdete na známej pláži Goa), lenivejší z nich sa usadili v zelenom Vondelparku. Vznikli amsterdamskí hippies prezývaní kabouters.
Demonštrácie na podporu sú reakciou na každé ohrozenie kolónie.
Po boku usadlíkov spravidla pochoduje ľavicová mládež
Daj a vezmi
Aj severská Kodaň lákala atmosférou slobody. Problémom bolo akurát bývanie, drahé aj pre pracujúcich, nieto nemajetných vlasáčov. Že kasárne blízko prístavu sú rozľahlé a nevyužité, sa začalo povrávať na výstave Daj a vezmi v roku 1971, kde pestrá zmes návštevníkov (študenti, hippies, narkomani, makrobiotici...) núkala podomácky zhotovené výrobky. Štvrtého septembra strhli plot a obsadili tehlové budovy opustené armádou. Ešte ten mesiac alternatívne noviny Hovedbladet spustili migráciu otvorenou výzvou: Emigruj autobusom číslo 8!
„Zmyslom Christianie je vytvoriť samosprávnu spoločnosť, kde je každý jednotlivec zodpovedný za bytie celej komunity,“ napísal novinár a anarchista Jacob Ludvigsen. Ďalej hlásal, že vojenskú zónu dobyli civilisti a zakázal sem vstup armáde. Stovky osadníkov vláda nedokázala vypratať. Rezignovala v roku 1973, keď Christianiu vyhlásila za sociálny experiment. Pozemky vlastnilo ministerstvo obrany, no dohoda bola ústretová: žiadne nájomné, akurát malý poplatok za vodu a elektrinu. Na lukratívnu lokalitu takmer v centre drahej Kodane hotový zázrak.
Východný prístav
Nielen polohou je okolitá štvrť na východe mesta vychytená. Príjemný Christianshavn je pretkaný kanálmi po vzore Holandska a naozaj pripomína Amsterdam. Inšpiroval aj spisovateľa Petra Hoega, ktorý sem zasadil dej slávneho románu Cit slečny Smilly pre sneh. Ostrov je umelý, začiatkom 17. storočia ho založil dánsky kráľ Kristián IV. – odtiaľ názov. Účelom boli hradby a opevnenie mesta je v Christianii dodnes zreteľné.
V zelených polkruhoch pri vode, kde bývali strážne veže, miestni zakotvili hausbóty a zbúchali drevené, pomaľované príbytky rozličných veľkostí a bizarných tvarov. Turista, keď obchádza romantické bývanie, neraz dumá, ako domáci nažívajú, keď udrie zima. Zdanie však klame – fotografie interiérov v knihách na kriedovom papieri ukazujú luxus, aký by záhradným chatrčiam človek nehádal. Nie nadarmo sa hovorí, že občania Christianie, usilujúci sa o alternatívu k životnému štýlu väčšiny, rokmi docielili opak. Nie sú úhľadné, dobre vybavené domčeky akýmsi malomeštiactvom vydávaným za alternatívu?
Územie s rozlohou tretiny štvorcového kilometra má ešte jednu výhodu. Od mesta ju izoluje voda a pár vchodov je ľahké ustrážiť. Centrom sú kasárne na Bandmandsstrade, vysoké a pomaľované grafitmi. Žijú tu hudobné kluby, reštaurácie a, samozrejme, Pusher Street. Je tu vykričaná diskotéka, ktorú s estetikou hippies spája len marihuanový dym a obďaleč údajne najbezpečnejší podnik na svete - aspoň podľa tabuľky, čo spočítala šesťtisíc policajných razií. Rušnú sobotu znásobuje výročie christianskej ústavy a koncertné pódium na jej počesť. Muži s gitarami sú Inuiti a hrajú rokenrol, originál z Grónska.
Až tretina cestujúcich sa po Kodani presúva na dvoch kolesách.
V Christianii bicykle ocení každý, lebo autá tam vôbec nesmú
Sebestačná komunita
Iná, pokojná Christiania je úzky, dlhý pás zelene, ktorý sa tiahne vodou na sever. Desiatky domčekov, stajňa pre kone, divadlo, odkiaľ znie zborový spev. Diskrétne zákutia skrývajú pláže, ideálne pre turistov po nákupe na rušnej ulici kúsok povyše. Nedeľa v Christianii je dňom detí. Hrá sa ich tu neúrekom a to aj na zvyšok mesta, kde sú ihriská na každom kroku.
Vedci skúmajúci Christianiu zistili, že väčšinová spoločnosť by sa z jej princípov mohla učiť a komunita anarchistov na princípe samosprávy môže dlhodobo efektívne fungovať. Pravidlá určuje zhromaždenie všetkých dospelých usadlíkov. Zakázané je násilie, tvrdé drogy, zbrane a nepriestrelné vesty. Naopak, mäkké drogy vykáže len jednomyseľný súhlas komunity. Tá má dnes vyše osemsto členov, z nich asi stopäťdesiat detí. Nečakajte armádu bradatých dlhovlasých hippie veteránov.
Bývajú tu aj mladé rodiny či zámožní občania, ktorí svoje autá parkujú vonku. Z dospelých tretina zarába v meste, tretinu živia remeselnícke dielne, obchody či workshopy vnútri. Tretina nepracuje vôbec, sociálne dávky v Dánsku sú štedré a autonómia sa hodí len odtiaľ-potiaľ. Je tu lokálne rádio, televízia, komunálny obchod aj bazén, opravený storočný vodovod, pre deti fungujú škôlky. Špeciálnym tunajším vynálezom sú bicykle s úložným priestorom na prevoz detí, psov, batohov a čohokoľvek – dnes ich pozná celá Kodaň, ale tu sa vyrábajú tie pravé.
Raj outsiderov
Samozrejme, Christiania recykluje odpad a veľký dôraz kladie na ekológiu. Poplatky do spoločnej kasy sú v prepočte čosi vyše dvesto eur na mesiac a tým, čo pre ňu pracujú, komunita vypláca mzdy. Bývať v tomto raji outsiderov znamená prestíž. Osadníkom sa stane len ten, kto sa tu narodí, prižení, alebo má dobré kontakty, tie treba, keď sa rozhoduje, kto nahradí obyvateľa, čo zomrel alebo odišiel preč. Zákonom z roku 1989 uznané slobodné mesto však pije krv radnici aj štátu a existuje vlastne len zázrakom. Horiace barikády na jeho obranu sú politickou témou aj folklórom z titulných strán novín. Pokusy garnitúr provizórium upraviť po dobrom či po zlom vydajú na čítanku politických dejín celej krajiny. Problémy sú v zásade dva – štatút a pozemky a potom drogy.
Ešte pred hippies tehlové kasárne vo štvrti Christianshavn objavili obyvatelia
okolitých domov. Za plotom bolo dosť zelene a miesta pre detské ihriská
Horiace barikády
Plánov mesta a developerov ako územie „normalizovať“ bolo požehnane, no po bojoch zostali len na papieri. Spoločné vlastníctvo pozemkov a budov dánske právo nepozná a zatiaľ nik nevymyslel, ako ho zákonom upraviť. Na zásahy zvonku sú miestni doslova alergickí. Predvlani, keď bolo treba pre bezpečnosť strhnúť poschodie schátranej budovy, asistoval slzný plyn a barikády.
Pouličnú vojnu nedávno vyvolalo vypratanie slávneho squatu Ungdomshuset v inej časti mesta, ktorý tiež desaťročia fungoval. Súd Christiania verzus Dánsko stále trvá a s napätím sa čaká aj na voľby a vládu, čo nahradí tú súčasnú, konzervatívnu. S drogami sa začali problémy koncom sedemdesiatych rokov. Vtrhol sem heroín a za jediný rok sa predávkovalo desať ľudí. Miestni pochopili, že aj tolerancia má hranice. Políciu, na ktorú sa obrátili, však zaujímal viac záťah na hašiš, a tak si muži, ženy aj deti pomohli sami. Slávna blokáda v roku 1979 dosiahla, že zaniklo najkritickejšie dúpä a po ňom odišla väčšina dílerov heroínu.
Gangy zo severu
Mäkké drogy zato zostali a miliónový trh láka obchodníkov z iných krajín. Keď susedné Švédsko Christianiu pasovalo za kriminálnu dieru, povesť jej dvíhali kočovní vyslanci za hranicami - hrali divadlo a presviedčali, že v hippie kolónii to nie je také strašné. Opäť prituhlo v roku 2004, vláda otvorila prižmúrené oči a drogy by sa tu predávať nemali. Výsledkom je opak. Trh sa rozptýlil po meste, ale funguje, kriminalizovaný po tom, ako ho prevzali gangy zvonku, najmä severnej štvrte Norrebro. O rok už mala výstražná streľba na Pusher Street prvú obeť a niekoľko zranených. Deklarovaná slobodomyseľnosť láka aj provokatérov. Bol rok 2004, keď tu redaktor televíznej relácie začal stavať vlastnú chatrč a nestačil sa čudovať. Dav usadlíkov sa zhŕkol do pár minút, bol agresívny a nemal príliš vyberané spôsoby.
Čaro zostalo
„Všetci sú tam rovní ako bratia a sestry / Každý má z nich právo prežiť vlastné cesty / Bohatstvo a sláva a či postavenie / nemajú tu miesto, miesto na sedenie.“ To sú verše, akými zasľúbenú kolóniu vybásnila slovenská punková skupina Davová psychóza a venovala jej pesničku. Christiania prežila kadečo. Vtrhol sem rock, punk aj hiphop, tvrdé drogy, gangy motorkárov, policajné hliadky, developeri, turisti. Čaro však zostáva, hoci je otázne, koľko z neho je autentického, ako bývalo kedysi. Ktorá Christiania je tá pravá? Rezervácia pre vyhynutých hippies, zóna ekologických dielní, potemkinovská kulisa pre turistov alebo raj drogových dílerov? Ťažko povedať, azda nič a všetko dohromady. Christiania je skanzen, spomienka na seba samú, tak trochu retušovaný mýtus. No predovšetkým, je to príjemné miesto, za ktorým netreba hľadať žiadnu ideológiu. V krajine posadnutej dizajnom, akou je Dánsko, predstavuje životný štýl. Jeden z mnohých iných.
