v ľudí, od ministerských kresiel po šéfov rôznych federálnych agentúr a tiež napríklad veľvyslancov. Pravidlo je, že prezident vyberá aparát podľa svojej straníckej príslušnosti a malé výnimky len potvrdzujú pravidlo.
George Bush prebral z administratívy svojho predchodcu Billa Clintona napríklad šéfa CIA Georgea Teneta a Clinton ponechal v kresle ministra obrany republikána Williama Cohena.
Vlna zmien v niekoľkotisícovej federálnej administratíve teda skĺzne po povrchu, zatiaľ čo vnútro úradníckeho aparátu zostáva v pokoji. Odchádzajúci sú so svojím osudom zmierení a „balia si kufre“ bez protestov a škandálov. Môžu očakávať, že o ich služby bude záujem v súkromnom sektore, alebo za pár rokov ich povolá nový prezident.
George Bush napríklad siahol po starých osvedčených kádroch z administratívy svojho otca a dokonca aj z administratívy jeho predchodcu Ronalda Reagana. Médiá, ani iné inštitúcie, sa nad tým nepozastavujú.
Najväčší rozruch vyvolal Bush vymenovaním ultrakonzervatívca Johna Ashcrofta do funkcie ministra spravodlivosti. Pre odpor, ktorý vzbudila jeho nominácia u demokratov, sa pochybovalo, či ho schváli Senát.
Prezident obvykle prihliada k etnickému a rasovému zloženiu administratívy, najmä na najvyšších miestach.
Nakoniec môže prezident odmeňovať svojich priateľov napríklad veľvyslaneckými postami. Tak sa dostal do Česka i Craig Stapleton, jeden z najusilovnejších zhromažďovateľov peňazí na Bushovu kampaň. (čtk)
