Milión Afgancov žije v stanoch.
FOTO TASR/AP
Pracovníci humanitárnych organizácií sa ich snažia doviesť domov, ale samotní utečenci ich často podvádzajú a miestni prepravcovia dramaticky zvyšujú ceny. Preto hrozí, že utečenci budú musieť stráviť v stanových táboroch ďalšiu zimu.
Problém nie je v tom, že by sa humanitárni pracovníci na chamtivých Afgancov hnevali – jednoducho sa im míňajú peniaze. Každý z utečencov sa totiž snaží od humanitárnych organizácií získať maximum, a to i za cenu, že sa napríklad pomocou podvodu nechá „vrátiť domov“, hoci päťkrát.
Hlavná organizácia, ktorá sa v Afganistane zaoberá fyzickou prepravou osôb z utečeneckých táborov do ich dedín, je Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM). Jej hovorca Jean-Philippe Chauzy vyhlásil, že IOM utratí mesačne za dopravu utečencov štyri milióny dolárov. S takouto sumou sa akosi nepočítalo, a preto prostriedky stačia iba do 24. mája tohto roku.
„Ľudia z IOM sú pekní sprostáci. Nechcú mi dať stan, ale len nejakú plachtu,“ posťažovala sa nám matka siedmich detí, ktorá strávila v kábulskom utečeneckom tábore na priestranstve zničenej ruskej ambasády v tých najstrašnejších podmienkach tri roky. V posledných týždňoch živila seba i svoje deti obyčajnou ďatelinou, pretože humanitárne organizácie zastavili dodávky jedla. Nechala sa do svojej dediny neďaleko Kábulu prepraviť trikrát – a trikrát dostala zásobu jedla na mesiac a stan. Že podvádza, to ju vôbec nevzrušuje. Naopak, pri vlastnom odhalení obviňuje cudzincov z cynizmu a hystericky plače.
Okrem samotných utečencov chcú na dobrodincoch zarobiť aj miestni obchodníci a prepravcovia. Neustále zvyšujú ceny. Ak západné krajiny nezvýšia príspevky, niektoré organizácie už nebudú mať peniaze na ďalšiu prácu.
Ubytovanie v Kábule za posledných šesť mesiacov zdraželo o viac než sto percent. Zároveň dramaticky vzrástli výdaje na prepravu. Najčastejším dopravným prostriedkom pre utečencov s ich skromným majetkom sú obvykle miestne nákladné automobily. V mnohých afganských mestách vytvorili vodiči kartely, ktoré vyhnali ceny do nevídanej výšky.
Napríklad v okolí západoafganského mesta Herát, kde žije v nepredstaviteľnej biede v táboroch viac než 200-tisíc utečencov, zvýšil kartel vodičov svoje ceny sedemnásťkrát.
IOM a napríklad potravinová organizácia OSN WFP apelujú na svetovú verejnosť, veľkých donorov a vlády, aby dodržali svoje sľuby a vložili do humanitárnych akcií v tomto roku 1,76 miliardy dolárov. Zatiaľ je k dispozícii pre tento rok len necelá polovica. IOM upozorňuje, že pokiaľ sa nepodarí čoskoro odsťahovať milión vnútorných utečencov, zostanú v táboroch aj budúcu zimu, čo bude znamenať buď hladomor, alebo ďalšie obrovské peniaze na pomoc.
Osvietenejší Afganci, väčšinou pracovníci humanitárnych organizácií, síce vyzývajú ľudí, aby prestali podvádzať tých, ktorí prišli krajine pomôcť, ale ich výzvy sú márne. „Ak sa mi teraz nepodarí získať nejaké zásoby, až ma odvezú z tábora domov, nedostanem už nič a moje deti budú kapať hladom,“ namieta otec piatich dcér a piatich synov Abdulo. Abdulo sa pre peniaze dobrovoľne zmenil na utečenca a vymenil pomerne slušne vyzerajúci dom za tábor. Žil mnoho mesiacov na holom betóne, v maličkej miestnosti spolu s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi, ale dostával pravidelne jedlo a mal pred sebou vidinu väčšej pomoci pri repatriácii. „Stan predám a budem mať čo jesť,“ vysvetlil bez zahanbenia.
IOM a ďalšie organizácie nakoniec vyzvali afganské úrady, aby sami prevzali zodpovednosť za vnútorných utečencov. Skorumpované afganské úradníctvo tak dostalo šancu na veľké zisky. Kto chce byť zaradený do programu repatriácie, hoci vôbec nie je utečencom, sa tam môže dostať, pokiaľ sa o zisky rozdelí s byrokratom zodpovedným za vytváranie zoznamu. Vzniká tak často absurdná situácia: tí najschopnejší, najbohatší a najaktívnejší získavajú najviac pomoci, ktorá je určená najchudobnejším, chorým, vdovám a sirotám. Tí nemajú šancu presadiť sa v tlupe bystrých dravcov, pretože okrem toho, že sú hladní, často nevedia ani písať alebo čítať. (epi)
