Na začiatku kariéry Egona Ronaya (24.7.1915- 12.6.2010) bol asi gastronomický šok. Každý, kto vyrastal ako rozmaznaný synček v rodine majiteľa vychytenej budapeštianskej reštaurácie a ocitol sa ako chudobný utečenec vo Veľkej Británii, ktorá mala všetko, len nie dobrú kuchyňu, ho prežiť musel. Egon Ronay z traumy urobil výhodu a stal sa kritikom britských reštaurácií. Jeho knižní sprievodcovia po britských reštauráciách boli bestsellermi.
Britské noviny o ňom písali, že pre zvýšenie ich úrovne urobil naozaj veľa. Naučil Britov, že musia byť nároční zákazníci a požadovať kvalitu. Muž, ktorý si dal poistiť svoj jazyk na 250-tisíc britských libier, zomrel minulú sobotu vo veku 94 rokov.
Egon Ronay vedel, čo chutí. FOTO - TASR/AP
Nadanie po otcovi
Ronayov otec, ktorý zdedil gastronomický biznis po svojom otcovi, platil svojho času piate najvyššie dane v Budapešti. Jedináčikovi Egonovi nič nechýbalo. Letá trávil v najlepších letoviskách, spával v špičkových hoteloch a jedol najvyberanejšie jedlá. Vyštudoval právo a žil si na úrovni. Čakalo sa, že prevezme otcove reštaurácie, kde kuchárov vychovávala jeho mama.
Prišla však druhá svetová vojna a Ronay podľa vlastných slov musel narukovať do maďarskej armády spriatelenej s Hitlerom. Vtedy už bol ženatý s prvou ženou Editou. Mal s ňou dve dcéry. Keď pripravovali o ňom encyklopedické heslo do publikácie Kto je kto, trval na tom, aby zmienku o prvej manželke vyhodili. Nebola to jediná tajnosť, čo mal pred svetom. V Británii, ktorá v roku 1941 vyhlásila Maďarsku vojnu, sa dobre nevynímal utečenec, čo bojoval v nepriateľskej armáde.
Ronay vo svojom životopise napísal, že v roku 1943 z maďarskej armády dezertoval a ukrýval sa v budapeštianskom podzemí. Keď mesto ostreľovali Rusi, zničili Ronayovu reštauráciu. Egon sa musel opäť skrývať, tentoraz preto, že slúžil v kolaborantskej armáde. Keď sa vojna skončila, prišli jeho rodičia o všetok majetok a ako buržoázne živly ich komunistický režim poslal na vidiek.
Útek do Británie
Egonovi sa v roku 1946 podarilo dostať do Británie. Ako presvedčil imigračných úradníkov, aby mu udelili štatút utečenca, nevedno. Jeho priatelia hovorili, že tento nízky, ale šarmantný Maďar vedel predať aj dažďovú vodu. Rýchlo sa zamestnal ako manažér v reštaurácii. Na začiatku 50. rokov už vlastnil svoj podnik s kuchárom, ktorého si pozval z francúzskej Riviéry. Pre Londýnčanov, ktorí povojnové roky prežívali na jedlách uvarených z potravín na prídel, to bol príjemný šok. Ronayova kuchyňa zaujala vtedajšiu tlač aj odborníkov.
Ronayov slávny sprievodca britskou kuchyňou. FOTO - www.google.com
Začal písať o jedle a reštauráciách do novín. Stĺpček mu vydržal šesť rokov, potom sa rozhodol vydať sprievodcu po reštauráciách. Vyšiel v roku 1957 a bol to úspech. Potom ich vydával ročne s tímom profesionálnych anonymných kritikov reštaurácií. Sám ročne ohodnotil asi 250 podnikov. Od luxusných reštaurácií po krčmy či rýchle občerstvenie na letisku. Ronay s kritikou reštaurácií a ich známkovaním na spôsob francúzskeho Michelinu vydržal takmer tri desaťročia, potom firmu predal. Hoci dobre poznal iba stredoeurópsku a francúzsku kuchyňu, kompenzoval to ostrým jazykom a obchodníckym talentom.
Hoci do Británie prišiel s deravým vreckom, trvalo mu necelých desať rokov, aby si kúpil vidiecky dom a vrátil sa k životnému štýlu, ktorý viedol v predvojnovej Budapešti. Ešte raz sa oženil, a od 69. narodenín odmietal uvádzať svoj vek.
Keď začínal podnikať, vyhlásil, že zaznávaná britská kuchyňa raz predčí francúzsku. V jeho nekrológu napísali, že aj jeho zásluhou je to dnes takmer tak.
