Na jeseň 1949 už Američania agentov-chodcov nepotrebovali. Na pašovanie dokumentov a správ z východu mali dokonalejší systém, ktorý neohrozoval ľudské životy.
Agent Ota Rambousek (21. 1. 1923 - 3. 6. 2010) sa na svoju poslednú cestu do komunistického Československa vydal v októbri. Na sebe mal montgomerák, na ňom odznak KSČ a v batohu falošný preukaz a nylonky na podplácanie. Cestou späť mal prespať v mestečku Černošín a na druhý deň prejsť hranicu do západného Nemecka.
Netušil, že jeho hostiteľ je zradca. „Zatýkajúce komando šlo naisto. Bola to poriadna presila," spomínal agent pre denník MF Dnes. „Dom bol obkľúčený zo všetkých strán. Báli sa, aby som nestrieľal," dodal Rambosuek. Zbraň už nestihol vytiahnuť. Aj vďaka tomu neskôr nedostal povraz, len doživotie. Pomohol mu tiež robotnícky pôvod a účasť v pražskom povstaní.
Kládli oceľových ježkov
To, čomu sa Rambousek venoval od mladosti, sa dá nazvať sabotérstvom. Sabotoval totalitné režimy.
Začal v protektoráte. Na jar 1945 sa vyučený inštalatér pridal k ilegálnej odbojovej skupine František. V jeden májový deň sypali oceľových ježkov na cesty pri Prahe, na druhý sa zapojili do povstania. Pomohol oslobodiť rozhlas.
Mladý Ota Rambousek. FOTO - ČT
Po vojne robil osvetľovača v spravodajskom filmovom štábe Československej televízie . Keď prišiel február 1948, Rambouska ako člena národno-socialistickej strany prepustili. Neskôr ho ako otca jedenapolročného syna vzali späť. On bol však už myšlienkami inde.
Z Československa prvýkrát utiekol v júni 1948. Prácu agenta-chodca mu ponúkli v utečeneckom tábore v Regensburgu. Prvý raz prekročil hranice v apríli.
Dubčekovi neveril
Vo väzení strávil 15 rokov. Keď prišla Pražská jar, Rambouskovi skrsla nádej a spoluzaložil združenie politických väzňov K-231. Ešte pred okupáciou ho však prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček sklamal a utvrdil v nekompromisnom postoji. Rehabilitácie totiž najprv obhajoval, keď mal však K-231 zrazu 30-tisíc členov, Rudé právo proti nemu rozbehlo ohováračskú kampaň. V júni pod tlakom spoločnosti úplne rehabilitovali aspoň 1500 ľudí.
Keď v auguste 1968 prišli tanky, Rambousek neváhal. Cez Juhosláviu emigroval najprv do Talianska a potom do Ameriky. Každý rok malo na prisťahovalecké víza nárok tristo ľudí, ktorí nasadzovali život v prospech Spojených štátov. Agent-chodec bol jedným z nich.
Domovom mu zostala Praha
Do Prahy sa vrátil až po revolúcii. Sarkastický humor, ale aj odhodlanie bojovať proti komunistom mu zostali. „Po 28 rokoch som doma nikomu okrem ŠtB nechýbal," napísal v Respekte.
Amerika sa mu nikdy nestala domovom. „Pre dôchodcu je život v New Yorku drahý. Doma je to jednoduchšie, navyše sem patrím a chcem tu všetko vidieť zblízka," povedal v rozhovore pre Respekt.
So sebou si priniesol aj rukopis o bratoch Mašínovcoch, ktorí sa na Západ prestrieľali. Kniha Len nie strach vyšla v 50-tisícovom náklade a stala sa bestsellerom.
Rambousek sa k Mašínovcom hrdo hlásil. Keď mu novinár pripomenul, že ich mnohí považujú za vrahov, dal jasnú odpoveď. „Povedzte, boli Gabčík s Kubišom vrahovia? Kedy bude na kostole, kde ich nacisti zabili, doska s nápisom: Tu boli zlikvidovaní vrahovia ríšskeho protektora, vzorného otca troch mladistvých dievčat? Československá socialistická republika bola náš nepriateľ."
Hoci Rambouska ešte pred smrťou vyznamenal prezident Václav Havel aj ministerka obrany Vlasta Parkanová, výčitky voči Čechom ho neopustili. S komunistami sa podľa neho nevyrovnali dostatočne rázne. „Typický prešibaný český Honza čaká za bukom, ako to dopadne. Mám tu pocit vlažnosti," zveril sa Rambousek Respektu.
Nezomrel šťastný. Za život v zahraničí zaplatil privysokú cenu. Vo Svetovom obchodnom centre, na ktoré v roku 2001 zaútočili moslimskí radikáli, zomrel aj jeho vnuk Lukáš.
