PRAHA. Zrod novej Európy je názov dvojdňovej medzinárodnej konferencie venovanej parížskym mierovým zmluvám z rokov 1919-1920, ktorá do stredy prebieha v priestoroch Slovenského inštitútu v Prahe.
Stretnutie historikov prevažne zo Slovenska a Česka, ale i z Poľska, Rakúska a Francúzska zorganizoval Historický ústav Akadémie vied (HÚ AV) ČR spolu s Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied (HÚ SAV).
"Mierové zmluvy z parížskych predmestí by sa mali demýtizovať, pretože oni síce neboli ideálne, ale uzákoňovali reálne existujúci stav," povedal pre TASR jeden z rečníkov konferencie, Jindřich Dejmek z českého HÚ AV.
"Mierové zmluvy z rokov 1919-1920 je potrebné hodnotiť v širšom kontexte. Oni nevytvárali, ale dotvárali situáciu tak, ako vznikla po 1. svetovej vojne, pričom výsledok vojny v podobe nejakého revolučného procesu završoval národno-emancipačné a štátno-emancipačné úsilie viacerých menších európskych národov, ktoré má korene hlboko v 19. storočí," dodal.
Jeho slovenská kolegyňa Bohumila Ferenčuhová z HÚ SAV pripomína, že maďarský odmietavý postoj k Trianonu dnes i v roku 1920 bol nekonzistentný, popierajúci novú maďarskú štátnosť.
"Maďarsko už bolo (v čase rozhovorov a podpisu Trianonskej zmluvy) novým štátom, veď Maďarsko 13. novembra 1918 vyhlásilo republiku. Čiže je to do určitej miery taký nekonzistentný pohľad: na jednej strane sa dovolávajú kráľovstva od Arpáda a na druhej strane si nevedia zvyknúť na tú novú situáciu. Ja chápem maďarskú traumu, chápem, aké je to stratiť územie alebo zrazu sa ocitnúť v menšom štáte," povedala pre TASR.
Podľa historičky Ferenčuhovej s maďarskými historikmi je možné o Trianone vecne debatovať, ale široká maďarská verejnosť sa na zmluvu zo 4. júna 1920 pozerá deformovanou optikou vlastnej neznalosti - napríklad aj v tom, že sa mylne domnieva, že maďarská menšina v okolitých štátoch nemá podmienky pre svoj život. A to potom ako uviedla - prispieva k hystérii na maďarskej strane.
Slová historičky z HÚ SAV nepriamo potvrdzuje aj Jindřich Dejmek. "Mnoho udalostí v stredovýchodnej Európe sa dialo spontánne od konca 1. svetovej vojny a rámec toho, ako vyzerala nová Európa z veľkej časti, existoval už predtým, ako sa zišla mierová konferencia v Paríži. Typickým príkladom je, akým spôsobom bola veľká časť Slovenska začlenená do rodiaceho sa československého štátu," uviedol.
Podľa jeho slov, "v stredovýchodnej Európe často neexistovali pevné etnické hranice medzi jednotlivými národnými spoločenstvami," a neboli ani spoľahlivé údaje zo sčítania ľudu, zvlášť z územia Uhorska.
Medzi historikmi je podľa Dejmeka dnes zhoda v tom, že ak by mali Maďari na parížskej mierovej konferencii vecný prístup, mohli presadiť zmenu priebehu niektorých hraníc tak, aby viac zodpovedali etnickému hľadisku.
"Pokiaľ by maďarská strana v záverečnej fáze mierových rozhovorov na jar 1920 vystupovala so snahou o čiastočné revidovanie hraníc oproti tomu, ako boli navrhnuté v prvých mesiacoch roku 1919, mohla uspieť. Ale maďarská delegácia v Paríži vystupovala zásadne s obhajobou integrálneho celku svätoštefanskej koruny, ktorá nemala šancu na úspech - už iba preto, že Maďari v nej tvorili necelú polovicu obyvateľstva," vysvetlil historik a ďalej spresnil, že Maďarov bolo v Uhorsku iba 45 percent.
Nielen Maďari mali problém vyrovnať sa s parížskymi mierovými zmluvami. Nespokojnosť prejavovali aj Nemecko a Rakúsko
"Niektoré krajiny, ktoré boli (po 1. svetovej vojne) tými porazenými štátmi, chápali parížske mierové zmluvy ako nespravodlivé riešenie, nespravodlivý mier. Medzi nimi bolo nielen Nemecko či Rakúsko, ale aj Maďarsko. Pre tieto štáty bolo versaillské usporiadanie akýmsi červeným plátnom, nevyriešenou záležitosťou," zdôraznil pre TASR Jan Kuklík, ktorý prednáša právne dejiny na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe i na Bratislavskej vysokej škole práva.
