Obsahovali video z akcie na lodi s humanitárnou pomocou pre Gazu a aj argumenty, prečo bol zásah oprávnený.
Zaujímavé na tom bolo to, že mi úplne rovnaké správy posielali ľudia, ktorí inak nemajú nič spoločné.
Ani názory, ani životný štýl, ba ani postoj k Izraelu. Jednu som dostala od mojej kamarátky, ruskej akademičky, ktorá je proti blokáde Gazy, podporuje izraelskú ľavicu a pokojne by sa vzdala časti Jeruzalema, ak by to prinieslo mier.
Totožná nám prišla od spolužiaka môjho muža, ktorý volí náboženskú pravicu, dodržiava kóšer a myslí si, že je úplne v poriadku, keď židovskí osadníci ničia úrodu palestínskym farmárom. Napísali nám aj viacerí kamaráti, čo z Izraela odišli, lebo sa v ňom podľa nich už nedá normálne žiť.
Reťazové emaily a facebookové statusy asi už nezachránia pošramotený imidž Izraela, ale sú dobrou správou. Že ľudia, ktorí sú presvedčení o svojej pravde, sú schopní zorganizovať sa a šíriť po svete nepopulárne stanoviská.
Pred časom som si v tomto zápisníku uťahovala z toho, ako sa izraelská vláda snaží nabádať svojich občanov, aby robili PR svojej vlasti, napríklad na dovolenke alebo služobnej ceste. Zdalo sa mi to celé nasilu a trápne.
Mám pocit, že je lepšie, keď sa ľudia zorganizujú sami a postavia sa za vec, ktorú skutočne považujú za problém a kde cítia nespravodlivosť. Potom to môže mať väčší dosah ako umelo vykonštruované manuály na to, ako odpovedať na nepríjemné otázky o Izraeli.
O zásahu v Gaze sa tu hovorí ako o viacnásobnom zlyhaní na mnohých úrovniach. Jednými z mála, čo nezlyhali, boli občania Izraela.
