Foto archív
Medzi ľuďmi na Slovensku panuje názor, že ministerstvo privatizácie je zbytočné, a to z dvoch dôvodov. Že nemôže o ničom samostatne rozhodnúť a že už je aj tak takmer všetko sprivatizované. Šéfka tohto rezortu Mária Machová je s tým, že človek na jej poste nemá absolútnu moc, spokojná. Sama priznáva, že vláda musí nakoniec všetko potvrdiť, a hovorí: „Verím, že som posledným ministrom privatizácie. Určite je dôvod na zánik, poslanie ministerstva je takmer naplnené.“
Poznám už vyhrážanie sa aj tvrdé slová
Za tri a pol roka sa stihla na vlastnej koži presvedčiť o tom, ako funguje lobing, nátlak, získala aj skúsenosť s telefonickými vyhrážkami: „Napínavé to bolo najmä pri dohadovaní sa medzi vládou a U. S. Steel. Štát vtedy nemal vo VSŽ takmer žiaden vplyv. Padali tam skutočne vyhrážky aj tvrdé slová.“
Machová však hovorí, že strach nemala: „Ale tlak som vnímala. A boli aj situácie, keď som uvažovala, že s funkciou aj s politikou jednoducho skončím.“ Aj tento čas sa viazal na čas istej privatizácie, ale konkretizovať to ministerka nemieni. Ich rozhodnutia rozumne považuje za také, ktoré zhodnotí najmä čas: „Niekedy to bolo naozaj veľmi tesné. Ale žiadnu dilemu o rozhodnutí, ktoré sme mali urobiť inak, v sebe nenosím.“
Svoje rozhodnutie pre vstup do politiky neľutuje: „Išla som tam s cieľom byť poslankyňou.“ Na post ministerky ju navrhol prezidentov muž Bílek, a keď sa ktosi ozval, aby do toho neťahali ženu, zasiahla s tým, že sa tej funkcie nebojí.
To, že v politike zrejme končí, si uvedomuje. Približne pred rokom sa pokúsila kandidatúrou na post predsedu o záchranu SOP, teraz vie, že ak skončí v politike, skončí aj v tejto straničke. Vo svojej budúcej práci však využije skúsenosti práve z politického obdobia.
V Harvardských fondoch a jednoizbovom byte
Machová je známa ako členka vlády, ktorá prišla z jednoizbového bytu. Má ho v Banskej Bystrici, no aj tak sa cíti Záhoráčkou – hoci tam tridsať rokov nežije. Najskôr pôsobila za katedrou na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, v roku 1994 sa stala vedúcou analytického oddelenia, výkonnou riaditeľkou akciovky HC & CS Bratislava a členkou dozorných rád viacerých podnikov. Harvard sa v Česko-Slovensku spájal s menom podnikateľa Viktora Koženého, ktorý sa vďaka svojej firme stal korunovým multimiliardárom: „Nechcem sa dištancovať od Harvardských fondov, ale nerobila som priamo vo fonde, ale pre jednu z jeho dcérskych spoločností. Ani s Viktorom Koženým som sa nikdy nestretla. Keď som tam prišla, Harvard už fungoval ako samostatná slovenská spoločnosť.“
Motiváciou vraj dokonca nebolo ani finančné ohodnotenie – pri nástupe mala vraj ešte menej ako v škole: „Ale je pravda aj to, že po čase sa to výrazne otočilo.“
Napriek všetkému sa nepovažuje za typického workaholica: „Ministrovanie je pomerne nárazová robota, občas mám pocit, že sa nezastavím, inokedy je to voľnejšie. Mobilný telefón však vypínam s radosťou.“
V zime lyžuje, od skorej jari chodieva do termálnych kúpeľov, začala s tenisom, dokáže si oddýchnuť aj pri televízii alebo v dobrej spoločnosti. Párkrát ju Modrania zazreli s kamarátmi pri dobrom vínku pri vieche: „Uzatvorená som, myslím, nikdy nebola. Pamätám si napríklad, ako som raz do vlaku liezla oknom. Išla som z letnej brigády v Poľsku a na nástupišti bolo veľmi veľa ľudí, ktorí chceli cestovať. Mne sa to podarilo.“ (Smiech.)
Čo má spoločné s Mečiarom
Machová na konštatovania, že je jednou z mála politikov, ktorí odmietajú zverejniť výšku svojho majetku, konštatuje, že je to hlúposť: „Žijem celý život sama a vždy som mala slušné zamestnanie. Vo funkcii ministerky som naozaj neprišla k žiadnym obrovským peniazom, hoci plat nie je zlý. Vlastním jednoizbový byt v Banskej Bystrici a uvažujem o jeho odpredaji. Minulý rok som si kúpila dvojizbový byt v Bratislave a budem ho rekonštruovať. Zobrala som si stavebný úver, viac ako milión korún. Moje úspory nepresahujú milión.“
Za možno najkvalitnejšie veci považuje svoje obrazy, je milovníčkou a aj znalkyňou kvalitného umenia, investovala doň asi štyristotisíc korún: „Najdrahší obraz mám za päťdesiattisíc.“
A vraj má čosi spoločné aj s Vladimírom Mečiarom: „Opel Corsa.“ Aj keď on ho vymenil najnovšie za Audi, ona zostala ‘korzičke‘ verná.
ROMAN KRPELAN
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
