Denník SME získal fotokópie ôsmich faktúr, podľa ktorých mal Vladimír Mečiar vyplatiť dodávateľovi Jánovi Ďurišovi celkovú sumu 41 miliónov 250-tisíc korún. Pri odberateľovi fakturovaných prác je uvedené meno JUDr. Vladimíra Mečiara s dátumom narodenia totožným s dátumom narodenia predsedu HZDS. Faktúry mali byť vyplácané v hotovosti v rozmedzí od polovice júna do konca decembra 1999. Presne v tom čase prebiehala rekonštrukcia rodinného sídla Vladimíra Mečiara Elektra v Trenčianskych Tepliciach.
Vysokopostavený zdroj z riaditeľstva finančnej polície v Bratislave nám potvrdil, že minimálne jedna z faktúr bola predmetom preverovania a že požiadali daňové úrady o vykonanie kontroly. Operatívne preverovanie sa začalo v odbore finančnej polície v Trenčíne. Transakciu teraz preverujú daňové úrady v réžii Ústredného daňového riaditeľstva SR v Banskej Bystrici.
Podľa našich informácií však celá záležitosť viazne a preverovanie trvá už vyše roka. Šéf daňových riaditeľstiev v Bratislave Peter Magát a donedávna riaditeľka Daňového úradu Bratislava I Daniela Klučková sa s denníkom SME síce stretli, ale informácie o predlžovaní preverovania nám podať nechceli. Argumentovali smernicou zákona, ktorá nedovoľuje medializovať údaje týkajúce sa súkromia inej osoby.
Činitelia oboch inštitúcií potvrdili pravosť našich dokumentov.
Na čo išlo 41 miliónov?
Prvá informácia o kúpe Elektry Vladimírom Mečiarom sa objavila 6. marca 1999 v agentúrach. Z toho obdobia sú aj prvé oficiálne fotografie penziónu, ktorý bol v tom čase v dezolátnom stave. Pôvodne patril Závodom všeobecného strojárstva v Dubnici nad Váhom, ktoré ju využívali ako rekreačné stredisko pre zamestnancov. Mal kapacitu tridsať lôžok, bol vybavený saunou, posilňovňou a spoločenskou miestnosťou. Jeho cenu v marci 1999 médiá odhadovali na sedemnásť miliónov korún, podľa vtedajšieho hovorcu HZDS Igora Žvacha šlo o sumu o tretinu nižšiu.
Vladimír Mečiar koncom decembra 2001 na otázku SME, či je pravda, že Elektra vyšla štyridsaťjeden miliónov, reagoval: „Kdeže! Päť aj niečo.“ Potom však priznal, že v čase kúpy bol penzión „v strašnom stave“.
Podľa faktúr, ktoré má denník SME k dispozícii, mal dodávateľa vyjsť trištvrte milióna len oporný múr okolo penziónu, vyše tri milióny sú napísané na poddodávky k hlavnému objektu a 994-tisíc vyšli poddodávky na pristavenú kolibu priamo v areáli.
Z faktúr nie je zrejmé, či boli všetky práce vykonané práve v areáli Elektra. Všetky však hradil podľa dokladov Vladimír Mečiar starší. Vyplýva z nich napríklad to, že za zabezpečovací systém mal šéf HZDS zaplatiť 217-tisíc korún, bazén ho mal stáť 690-tisíc a oporný, tentoraz monolitický múr jeden milión stošesťdesiatisíc korún. Vladimír Mečiar sa však s nami na túto tému nestretol.
Ján Ďuriš, figurujúci na faktúrach ako dodávateľ, denníku SME potvrdil, že faktúry existujú, ale rozsiahly rozhovor odmietol z dôvodu, že mu táto záležitosť zobrala dva roky, počas ktorých musel chodiť na finančnú políciu a „mal s tým poťahovačky“.
Zaujímavosťou je, že už v čase vyplácania faktúr mal byť Vladimír Mečiar zaťažený pôžičkou za kúpu Elektry. Hovorca HZDS Igor Žvach totiž v marci 1999 novinárom povedal, že jeho stranícky šéf bude splácať pôžičku, zobratú presne na tento účel, až do roku 2007. Krátko predtým pritom Mečiar v televíznom interview tvrdil, že vlastní len trojizbový byt na ulici Fraňa Kráľa v Bratislave a vozidlo Opel Corsa. Na otázku SME, z čoho teda po odchode z vlády v roku 1998 žil, predseda HZDS odpovedal: „Začal som dostávať výplatu z HZDS, ktorá mi umožňovala slušne prežiť. Na prvé dva mesiace som dostal výplatu vo vláde. To mi stačilo. Väčšinu času som aj tak presedel na Tomášikovej ulici.“
Podľa Augustína M. Húsku „u nás sú príjmy naozaj veľmi mierne“, Zdenka Kramplová SME pri odchode z postu podpredsedníčky hnutia pred rokom tvrdila, že mesačne zarábala dvadsaťtisíc korún hrubého.
To, z čoho sa všetko financovalo a akým spôsobom môže Mečiar splácať niekoľkodesaťmiliónovú pôžičku, je teda otázne. Českému týždenníku Týden v polovici roka 2001 povedal: „A pokiaľ ide o podnikanie, politické aktivity nerozvíjam.“
Tisícky korún mesačne však musí stáť aj jeho životný štandard – od svojho odchodu z vlády a príchodu do Elektry sa vozí na automobiloch značky Audi 6 a v jeho prítomnosti sú vždy dvaja a viacerí ochrankári. Pritom sa špekuluje aj o pôvode pôžičky. Vladimír Mečiar viackrát vyhlásil, že ju dostal „od zahraničného nebankového subjektu“.
Názov alebo meno tohto „subjektu“ možno zistiť – ak začnú kompetentné úrady konať. Po tom, ako vykonala finančná polícia a daňový úrad v Trenčíne kontrolu dodávateľa stavebných prác v Elektre Jána Ďuriša, totiž začali úrady zisťovať aj všetky údaje týkajúce sa príjmu, majetkových pomerov a ďalších skutočností na správne vyrubenie a vymáhanie dane u Vladimíra Mečiara.
Nečinné daňové úrady?
Podľa dokumentov, ktoré má denník SME k dispozícii, sa o celú záležitosť začalo zaujímať Ústredné daňové riaditeľstvo SR v Banskej Bystrici, ktoré vedie v tejto veci na podnet polície viac než rok prípravné konanie. Získali sme aj záznamy z pracovných stretnutí štvorčlennej pracovnej skupiny s názvom „ku kontrolnej akcii V. M.“, na ktorých sedeli zástupcovia Daňových úradov Bratislava I, II a Trenčín.
Podľa záznamov totiž existovalo podozrenie „z nezákonných finančných operácií“.
Skupina sa zišla v januári a v júni 2001, pričom na druhom stretnutí okrem iného konštatovala, že Vladimír Mečiar dlhší čas odmietal prevziať písomnosť z daňového úradu a musel mu ju doručiť až člen strážnej služby. V zázname z januára sa doslova píše: „V prípade ďalších komunikačných skratov je potrebné z úrovne R – UDR SR rozhodnúť o asistencii polície.“
Je však možné, že ďalej sa aktivity daňových úradov pozastavili. Keď sme sa na to pýtali bývalej riaditeľky Daňového úradu Bratislava I Daniely Kľučkovej a jej nadriadeného Petra Magáta, tí sa s nami síce stretli, ale odmietli nám poskytnúť akékoľvek informácie o stave preverovania „kontrolnej akcie V. M.“ s odvolaním sa na paragraf zákona „o poskytovaní údajov“, a teda o daňovom tajomstve.
V oficiálnom a nahrávanom rozhovore so SME pri citácii z dokumentov, ktoré sme v tejto veci získali, však obaja neodškriepiteľne potvrdili ich pravosť aj to, že v „kontrolnej akcii V. M.“ ide o expremiéra Vladimíra Mečiara.
Podľa dokumentov je zaujímavé aj to, že prípad mohol byť zrejme v priaznivejšom štádiu rozpracovanosti, keby Daniela Klučková do júna 2001 využila „ustanovenie § 38 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov“. Zjednodušene, keby „vyzvala Mečiara na podanie daňových priznaní k dani z príjmov“. Vyplýva to z textu záznamov zo stretnutí.
Klučková však takéto formulácie odmietla s odôvodnením, že písomne požiadala sekciu daňového riaditeľstva a služieb o odbornú pomoc a usmernenie. Podľa jej slov tak urobila v júli 2001. Čiže až po kritike pracovnej skupiny na svoju adresu. Čo sa deje odvtedy, nevedno. Kompetentní úradníci argumentujú spomínaným zákonom o daňovom tajomstve a tvrdia, že prešetrovanie v tejto veci napriek tomu, že ide o vysokopostaveného a vplyvného muža, pokračuje.
My pripomíname, že prvé zásadné stretnutie pracovného stretnutia zástupcov daňových úradov sa konalo 25. januára 2001 a že dnes je máj 2002.
Autor: Daša MatejčíkováJURAJ MARTINY
