Jedni sú veľmi, ale veľmi vráskaví (radšej ani nepátrať, čím si prešli) a druhí majú na svoj vek prekvapujúco hladké tváre (teraz hovorím o prirodzenom vzhľade, nie po kozmetických zásahoch). A mám pocit, že ich je väčšina.
Napríklad moja svokra. Má takmer 50-ročnú dcéru a na tvári asi tak dve vrásky. A pritom v živote o veľa prišla. Hlavne o pocit istoty a koreňov. V Izraeli vyrastala niekoľko rokov bez rodičov, len s tetou. Potom ju dali do internátnej školy k mníškam, kde sa síce naučila perfektne po anglicky aj po francúzsky, ale dávali jej tam najavo, že je židovka a trpia ju len preto, že jej otec platí vysoké školné a „sponzoroval“ výsadbu školskej záhrady. (Existuje mimochodom dodnes.)
Židovské deti sa jej zase smiali, že je kresťanka, lebo chodí do katolíckej školy. A niektorí jej rovesníci, povzbudzovaní rodičmi, na ňu dokonca hádzali kamene. Aj v dospelosti dostala a dala veľa rán.
Jej tvár si to však neodniesla. Prečo? Myslím, že preto, že jej mantrou je arabský výraz inšalláh. Ak si to tak Boh želá. Toto zaklínadlo si opakuje stále. Keď si sadá do auta, keď maturuje jej vnučka, keď sa niečo pokazí, keď čaká na niečo veľmi dôležité. Jednoducho: nerobí si starosti z vecí, ktoré nemôže ovplyvniť. A necháva sa viesť.
Zo začiatku ma tento prístup k životu (moja svokra nie je zďaleka jediná v mojom okolí, čo ho má) privádzal do varu. Do pekla, to nemáte vlastnú vôľu, to vás skutočne nič nerozhádže, to fakt nevidíte, že je tu problém? Odpoveď: inšalláh.
Postupne sa pristihujem pri tom, že inšalláh je už aj v mojom slovníku. Trávim teraz veľa času po lekároch a nedostávam vždy dobré správy. Už na ne nečakám tak, že nervózne pobehujem po čakárni. Sedím so založenými rukami.
Inšalláh.
