Keďže tu bez „občianskeho“ ani na krok, vybrala som sa hneď na druhý deň do pobočky ministerstva vnútra v mieste môjho bydliska. Milá úradníčka mi ho obratom vymenila, príjemným hlasom ma poučila, ako nakladať s dokladmi a upozornila ma, že ak sa mi to stane ešte raz, naparí mi pokutu.
Už som si chcela povedať, že som absolvovala prvé prívetivé stretnutie s tunajšou byrokraciou, keď ma hlas tej milej úradníčky prinútil zmeniť názor. „A čo si nechodila do školy, keď nevieš čítať?“ osopila sa na paniu, čo stála v rade za mnou. Pani bola Židovka z Etiópie, občianka štátu Izrael a rovnako ako ja mala poškodený občiansky. A zrejme si neprečítala na okienku úradníčky oznam, že môže predstúpiť len s vyplneným tlačivom.
Ja som bola nepozorná mladá pani (tak ma úradníčka oslovovala), moja spoluobčianka bola podľa názoru úradnej moci negramotná. Strašne som sa hanbila. Za to, že som sa zmohla len na neveriaci pohľad, aj za to, že tá úradníčka zastupuje štát, ktorý sa hrdí tým, že poskytuje domovinu Židom z celého sveta.
Rovnakú hanbu som cítila tento týždeň, keď izraelské úrady zakázali Noamovi Chomskému vstup do krajiny. Jeho pohľad na svet a Izrael je na hony vzdialený od môjho, ale hanbím sa za to, že mu tak nešikovne, hlúpo a hlavne zbytočne zatvorili ústa. Urazili tak slobodu slova, o ktorej Izrael tak rád rozpráva, keď chce ukázať, o čo je lepší od svojich nepriateľov. Ukázali tiež, že hocijaký úradník si môže svojvoľne stúpať po tom, na čom stojí tento štát.
A to je hanba. A je rovnako veľká, či sa krivda stala negramotnej upratovačke, alebo svetoznámemu profesorovi.
