A odkedy sa kamaráti s dcérou dvoch softvérových inžinierov, dáva nám všelijaké zákerné otázky. O rýchlosti pripojenia a kapacite pamäti v mojom notebooku. (A čo ja viem?) To, že počítačové hry pochopí skôr ako ja, mi je jasné už dávno.
Jednoducho je to dieťa z generácie, ktorá sa skôr ako cikať do nočníka, naučila zapínať počítač.
Všetko je tu v Izraeli ešte znásobené tým, že veľa rodičov sa živí prácou v hi-tech priemysle, a tak ich deti žijú medzi rôznymi káblikmi, pripojeniami, wi- fi a čo ja viem čím ešte.
Neplatí to však pre všetky deti. V Izraeli žije početná skupina žiačikov, ktorí v živote nevideli počítač. A stále sa zväčšuje.
Ultraortodoxní rodičia si totiž počítače doma neželajú a ani na náboženských školách sa deti nenaučia základné používateľské zručnosti.
To je pre krajinu, ktorej ekonomika je hlavne vedomostná a kde sú mnohodetné predovšetkým ultraortodoxné rodiny, dosť alarmujúce.
Nedávno som čítala o skupinke ortodoxných, asi tak dvadsaťročných mužov (často už otcov), ktorí sa len v tomto veku naučili zapnúť a vypnúť počítač. A nijako ich to nevyvádza z rovnováhy.
Za štyri mesiace intenzívneho kurzu ich pripravili na ďalšie štúdium, aby sa mohli stať programátormi. Na to sa ešte musia podučiť v anglickom jazyku, ktorý na náboženských školách ignorujú s rovnakou vervou ako počítače.
Jeden z úspešných absolventov počítačového kurzu žartoval, že programovanie je oveľa ľahšie ako memorovanie Talmudu a teologické dišputy. Tak tomu verím.
A navyše, ako hovoria moji známi od softvéru, zo štúdia Tory sa chleba nenaješ.
Týchto ultramoderných Izraelčanov, ktorých pekné príjmy sú aj pekne zdanené, dráždia nábožné a ich učebné osnovy, čoraz viac. Vraj na nich doplácajú. Čo by nie.
Ale reči o tom, že by ich mali „zakázať“, sú rovnako hlúpe ako reči niektorých rabínov, že internet nie je kóšer.
Ja by som napríklad chcela, aby moja dcéra, keď vyrastie, vedela surfovať po internete, rovnako, ako si čítať v Starom zákone.
