Bol to paradox. Keď v Jeruzaleme v apríli 1961 začali súdiť popredného nacistu Adolfa Eichmanna, verejnosť čakala démona z filmov a kníh, ktorý stelesňuje zlo. Práve on bol architektom „konečného riešenia židovskej otázky“, on plánoval tábory, kde cez druhú svetovú vojnu zomreli milióny ľudí. Kto má čosi také na svedomí, musí byť fanatický prívrženec zvrátenej ideológie, sadista, alebo oboje. Na prekvapenie prítomných sa v stráženej klietke objavil nevýrazný muž v okuliaroch. Výzorom tuctový úradník, žiadny uhrančivý zlosyn. V slúchadlách mu znela obžaloba z pätnástich zločinov vrátane tých proti ľudskosti. Vypočul ju a zopakoval, čo pred ním vraveli nacisti súdení v Norimbergu. Výčitky svedomia necíti. Plnil si povinnosť, poslúchal rozkazy.
Banálne zlo
Všedný, až nudný dojem, akým bývalý nacista pôsobil, šokoval Hannah Arendtovú. Filozofka židovského pôvodu vtedy o procese písala reportáž. Všimla si, že Eichmann nemal výrazne nadpriemerný intelekt. Takisto nemal poruchu osobnosti, nebol fanatikom, pravdepodobne ani antisemitom. Jeho slovný prejav bol akurát plný fráz a klišé, čo dokazovalo, že viac ako nadbytok myšlienok (hoci i zvrátených) ich má nedostatok. Dôvod, prečo kázal páchať zverstvá, preto mohol byť jednoduchý.
Karieristovi, akým bol Eichmann, chýbala schopnosť sebareflexie, predstavivosť, empatia. Arendtovú jeho prípad priviedol k slávnemu termínu banálne zlo. Zlo nemá zložitý motív, ani hĺbku, je povrchné, tvrdila v známej eseji. Skôr než sociopat sa k zločinu uchýli ten, kto je obyčajný byrokrat, stačí, ak do bodky plní paragrafy bez toho, aby si kládol otázku, čo vlastne znamenajú. Inak povedané, schopný najhorších zločinov môže byť akýkoľvek bežný občan – len čo sa vyskytnú vhodné podmienky.
Stanley Milgram
Aké podmienky by to mali byť, sa snažil zistiť mladý americký psychológ Stanley Milgram. Narodil sa v roku 1933, keď sa v Nemecku dostali k moci nacisti. Sám mal židovský pôvod a v Európe príbuzných, ktorí v táboroch prežili peklo. Aj on sledoval proces s Eichmannom a tušil, že „koncepcia banálneho zla je bližšia pravde, než si vôbec dokážeme predstaviť“. Nešlo len o politické špičky tretej ríše. Do zločinov druhej svetovej bolo zapletené množstvo iných ľudí. Do akej miery sú vinní? Možno ich ospravedlniť tým, že plnili príkazy zhora? Je spôsob, ako to zistiť? Pre Milgrama sa týmto spôsobom stal psychologický experiment.
Keď vymyslel slávny experiment, mal psychológ Stanley Milgram
iba dvadsaťosem rokov. Zomrel v roku 1984, no dožil sa mnohých
rekonštrukcií pôvodného pokusu vo filmoch
Diabolské divadlo
Dobrovoľníkov bolo štyridsať. V júli 1961 ich lákala prestížna univerzita Yale inzerátmi za odmenu štyri a pol dolára. Podľa letáku to mal byť nevinný test učenia a pamäti. Samozrejme, cieľ výskumu nebol taký nevinný, čo dobrovoľníci netušili. Rozdelili ich do dvojíc. Jeden mal byť učiteľom, druhý žiakom, úlohy určil žreb. Vžime sa do úlohy učiteľa: váš žiak mimochodom spomenie, že má problémy so srdcom.
Po tom, ako ho výskumník ubezpečí, že pokus nie je zdraviu škodlivý, sledujete, ako ho odvedú do miestnosti vedľa. Na zápästia mu v kresle upevnia elektródy. Dvere sa zavrú. Pult, kam vedú drôty, máte pod kontrolou vy - učiteľ. V miestnosti je s vami výskumník. Cez hlasovú aparatúru kladiete žiakovi pripravené otázky, pred sebou máte tlačidlo.
Ak je odpoveď správna, prejdete k ďalšej otázke. V opačnom prípade máte žiakovi za stenou za trest dať elektrošok. Stupnica na pulte siaha od pätnásť po vyše štyristo voltov. Čo je slabá, silnejšia či životu nebezpečná dávka, označujú viditeľné nálepky. S každou nesprávnou odpoveďou sa sila trestu zvyšuje o desať voltov. Ukážkou toho, čím trpí váš kolega v úlohe žiaka, je ľahší šok sily 45 voltov, ktorý dostanete na začiatku pokusu. Ako pokus pokračuje, pribúdajú nesprávne odpovede a elektrošoky sú silnejšie a silnejšie.
Po krátkych bezslovných výkrikoch vášho žiaka prídu aj hysterické prosby. „Stop, mám choré srdce, prosím, zastavte to!“ počuť odvedľa. S rastúcim elektrickým napätím rastie aj napätie v miestnosti. Dokonca počujete, ako žiak v agónii búcha na stenu. Výskumník v bielom plášti, na ktorého sa obrátite, vás však presviedča, že všetko je tak, ako má byť. „Prosím pokračujte,“ hovorí. Pri treťom pokuse o zastavenie kvízu je dôraznejší: „Nemáte na výber, musíte pokračovať!“
Ozajstný šok
Vtip bol v tom, že elektrošoky boli fingované. Namiesto toho tlačidlo spustilo magnetofónovú nahrávku s vopred nahraným krikom úmerným výške fiktívneho napätia v elektródach. Kolega-žiak bol v skutočnosti herec a fingovaný bol aj žreb o úlohy. Pokus sa končil, ak učiteľ žiakovi trikrát po sebe uštedril (fiktívny) šok blízky smrteľnej dávke. Lepší prípad bol, ak učiteľ napriek štyrom stupňom urgencie odmietol v pokuse pokračovať. Kam boli ochotní zájsť ľudia, ak im ubližovanie druhým odôvodnila autorita v bielom plášti?
Sám Milgram mal najprv ilúzie, rovnako ako jeho kolegovia, ktorých sa pred pokusom pýtal na odhad. Tipovali, že elektrošok silnejší než stovka voltov udelia výhradne ozajstní sadisti, ktorých je v populácii málo, okolo percenta. Ozajstným šokom preto boli výsledky. Zaskočený Milgram napísal, že ich nebolo ľahké publikovať.
Nad smrtiace štyri stovky voltov sa zo štyridsiatky ľudí pustilo dvadsaťšesť, čo je šesťdesiatpäť percent. Toľko z nich ukázalo odhodlanie uštedriť nevinnému, hoci neznámemu človeku bolestivú až smrteľnú dávku elektrického prúdu – v blízkosti obete a dosahu fyzických prejavov toho, ako trpí. Samozrejme, z mučiteľov to väčšina neprežívala ľahko.
Jedni sa triasli od rozčúlenia, fajčili jednu cigaretu od druhej. Iných ovládol hysterický smiech, alebo chceli vrátiť honorár. Len pár z nich si udržalo kamennú tvár. Takmer všetci vyjadrili želanie sadistický kvíz ukončiť. Zďaleka nie väčšina však na svojom nástojila aj potom, ako ich trikrát zahriakol výskumník. Pohľadov na vec je viac. Optimisti nabádajú, aby sme viac ako zbabelcov skúmali „hrdinov“, ktorí sa mašinérii pokusu dokázali vzoprieť. Pesimisti oponujú, že ani jeden z oných hrdinov po prerušení pokusu nejavil záujem o to, v akom stave je domnelá obeť za stenou.
Naplánoval holokaust a skrýval sa po vojne. Neskôr nacistu Adolfa Eichmanna
z Južnej Ameriky vypátrala a uniesla izraelská tajná služba Mossad. Pred súdom
pôsobil nevýrazne, čo vzbudzovalo otázky. Aký mal na zločiny motív?
Biely plášť
Pred pokusom sa teda zdalo, že poslušnosť autoritám a racionálnej vede utužuje morálku, tlmí deštruktívne sklony a kultivuje osobnosť. Po ňom vysvitlo, že práve autorita vedy môže zdôvodniť genocídy a iné zverstvá.
Ťažšie je vysvetliť, prečo experiment dopadol tak neslávne. Vieme, aké ľahké je zdôvodniť násilie na druhých, ak sú zbavení atribútov ľudských bytostí a označení za nepriateľov. V tomto pokuse však postava nepriateľa chýba. Navyše, začiatočný, i keď fingovaný žreb úloh pocit spolupatričnosti posilňuje. V kresle namiesto žiaka mohol predsa ľahko sedieť aj sám učiteľ.
Teórií, ktoré to vysvetľujú, je preto viac. Syndróm bieleho plášťa hovorí o poslušnosti autorite a slovo má aj deľba práce. Sme naučení dôverovať autoritám, najmä vedeckým, špeciálne, ak majú prestíž. Existuje variant experimentu, v ktorom miesto činu - vychytenú univerzitu - nahradí pochybná ambulancia na predmestí. Ukázalo sa, že sadistov je vtedy menej, hoci len o desať percent. Že záleží aj na vzdialenosti od výskumníka aj obete, ukázali ďalšie varianty. O trochu humánnejšie sú výsledky, ak inštrukcie idú cez telefón a výskumník nie je v miestnosti prítomný. Vtedy sa niektorí respondenti vedcov pokúšali oklamať a nestláčali tlačidlá, hoci do telefónu tvrdili, že šoky posielajú.
Problém etiky
Samotný Stanley Milgram poslušnosť vysvetľuje dvojako. Sklon ku konformizmu rozhodovanie prenáša na skupinu a jej hierarchiu. „Všetko som podriadil vodcovskému princípu,“ hlásal aj nacista Adolf Eichmann. Druhým vysvetlením je takzvaný agentický stav. V ňom sa cítime predĺženou rukou, nástrojom kohosi iného, v tomto prípade výskumníka. Oba prípady poskytujú ilúziu, že sa rozplýva osobná zodpovednosť za konanie. Iným motívom je naučené vedomie bezmocnosti: vie, že ak budem protestovať, nič sa nezmení.
Experiment Milgrama preslávil, vzniklo podľa neho niekoľko filmov a dokumentov, pričom prvý z nich nakrútil sám psychológ, inak veľký filmový nadšenec. Čo vzbudil tiež, bola nevôľa a kontroverzné reakcie. Keď o dva roky neskôr publikoval výsledky, Americká psychologická asociácia zdržala jeho žiadosť o členstvo Dôvodom bola pochybná etika pokusu. Dobrovoľníci vraj mohli trpieť stresom z toho, že iným spôsobujú bolesť. Dosť abstraktná výčitka s ohľadom na ich reakcie,
Milgramovi zväčša neskôr ďakovali za to, že im umožnil nahliadnuť do temných zákutí vlastnej duše. Iným problémom bolo to, čo dnes etika výskumu nepripúšťa: probanti si dôsledkov experimentu musia byť vedomí. To všetko spolu s faktom, že pokus je medzičasom populárny a dobrovoľníci nemusia naletieť, spôsobilo, že ho nie je ľahké opakovať.
Reality šou
Sám Milgram však uskutočnil takmer dvadsať variácií a nebol bez nasledovníkov. Výsledky boli zväčša skľučujúce. Muži a ženy sú si v poslušnosti autoritám na chlp rovní. Potvrdilo sa, že miera tých, čo im podľahnú, je šesťdesiatjeden až šesťdesiatšesť percent. Toto číslo príliš nezávisí od regiónu a časom sa nemení. Oživenie a popularitu výskumom priniesli sedemdesiate roky minulého storočia. Verejnosť sa pýtala, ako je možné, že americkí vojaci vo Vietname zmasakrovali tristopäťdesiat obyvateľov dedinky My Lai, medzi nimi ženy a deti. Milgram tvrdil, že je za tým výcvik americkej armády, podobný vymývaniu mozgov. Potláča individualitu a zodpovednosť, násilie zdôvodňuje obrazom nepriateľa.
Jeden z menej serióznych pokusov si tento rok mohli naladiť aj diváci francúzskej televízie France 2. Osemdesiat ľudí sa domnievalo, že sa zúčastňujú reality šou s názvom Hra smrti. Z nich len desať opustilo štúdio po tom, ako odmietlo v priamom prenose mučiť herca falošnými elektrošokmi. Milgramov experiment je teda stále aktuálny. Nenadarmo legenda medzi študentmi Yale hovorí, že tehlová neogotická budova v starom areáli univerzity stále ukrýva stroj, na akom pokus prebiehal. Čaká na rozkazy.
Linsley Chitteden Hall univerzity Yale. Strašidelný stroj z Milgramovho pokusu
sa nachádza stále tu, hovorí mýtus. V skutočnosti je dnes rekvizita súčasťou
archívu inej americkej univerzity.
