Mení už aj tak škaredý vzťah médií a novinárov na otvorenú vojnu. A rovnako ako na Slovensku z toho ani v Česku nemôže vzísť nič dobré.
Nemám rád Paroubka, nevyhovuje mi politicky ani ľudsky. Nikto ma nemôže donútiť, aby som naňho pozeral vyvážene. Nechcem vidieť jeho kladné stránky, vlastne sa naňho nechcem pozerať vôbec.
Ale médiá ako celok by sa o to mali pokúsiť. Ich vplyv a sila sa odvíjajú od schopnosti hľadieť na udalosti objektívne a vyvážene. Keď v tom začnú zlyhávať, výhľadovo stratia aj vplyv. To sa v posledných niekoľkých rokoch stalo na Slovensku a deje sa to teraz v Česku.
Domnievam sa, že Paroubek sa do značnej miery inšpiruje práve svojím priateľom Ficom. Ten tiež vstúpil s médiami do vojny. A na začudovanie zistil, že to voličom neprekáža. Ba naopak. Paroubek dnes skúša to isté. Ešte pred pár mesiacmi žobral v médiách o každý uverejnený citát, článok či účasť v debate. Dnes sa svoju hru o moc rozhodol hrať presne opačne. Z médií sa chce vytratiť a hrať úlohu ukrivdeného otlčeného.
Médiá teraz čaká veľmi ťažká úloha. Nesmú Paroubkom túto jeho ficovskú hru hrať. Musia zostať nad vecou. Slušné, objektívne a vyvážené. Nesmú sa nechať strhnúť k protiparoubkovskej kampani.
Že Paroubek vyhrá voľby a zostaví vládu, je hrozná predstava. Ale že médiá v snahe práve tomuto zabrániť stratia svoju nezávislosť a vplyv, je predstava ešte oveľa horšia.
