Meno vládcu Tutanchamona (1336-1327 pred n. l.) patrí v dejinách starovekého Egypta medzi najskloňovanejšie. Nepreslávil sa však veľkými činmi, iba tým, že zomrel.
Tohto mladého muža poznáme najmä vďaka bohatej výbave hrobky. Ak by ju vykradli, dnes by zostal v tieni iných. Donedávna však jeho život a smrť vyvolávali množstvo otázok, týkajúcich sa jeho smrti a vzťahu so slávnym náboženským reformátorom Achnatonom.
Luxor: Začiatok pátrania
Archeológovia, egyptológovia a hľadači pokladov už od 19. storočia tvrdili, že v Údolí kráľov neďaleko dnešného Luxoru musí byť nevykradnutá hrobka starovekého vládcu. Jej sarkofág mal byť neporušený a mumifikované telo nedotknuté. Jedným z vedcov, ktorí tejto povesti verili, bol aj britský archeológ Howard Carter. Nezľakol sa dlhého hľadania a nechýbali mu ani peniaze, lebo ho podporoval lord Carnarvon, zberateľ starožitností, milovník umenia, histórie a archeológie.
Spolupráca oboch mužov sa začala ešte pred vykopávkami v Údolí kráľov a trvala šestnásť rokov. Carter nakoniec skutočne našiel takmer neporušenú hrobku egyptského vládcu. Štvrtého novembra 1922 si do denníka zapísal: „V skale na dne potoka sme objavili vstup do dosiaľ neznámej hrobky“. Carter okamžite poslal do Anglicka telegram lordovi Carnarvonovi: „Konečne nádherný objav v Údolí, prekrásna hrobka s neporušenými pečaťami, nechal som ju zakryť do Vášho príchodu; gratulujem.“
26. november 1923. Archeológ Howard Carter a mecenáš lord
Carnarvon sa pripravujú na vstup do faraónovej hrobky
Nádhera v podzemí
K pokladom, ktoré oko živého človeka nevidelo vyše tritisíc rokov, vstúpili obaja Briti spoločne 26. novembra 1922. O druhej poobede sa dopracovali k druhým zapečateným dverám, ktoré chránili hrobku. V ľavom rohu výplne dverí bol prerezaný malý otvor. Carter tam vsunul sviečku. Lord Carnarvon sa ho okamžite spýtal: „Vidíte niečo?“ Carter odpovedal: „Áno, je to nádherné“. Bádatelia neskôr zistili, že do hrobky pred Carterom a Carnarvonom prenikli ešte v staroveku vykrádači, možno nie ani desať rokov po Tutanchamonovej smrti.
Niektoré predmety poškodili, nevieme však, či si aj niečo odniesli. Okamžite po objave začali odborníci vyberať a dokumentovať nájdené artefakty. Trvalo to niekoľko rokov, poslednú miestnosť, prístavok, dokončili v novembri 1930. Podľa nálezových kariet a dokumentačných fotografií obsahovala hrobka najmenej 5398 predmetov. Boli to archeologické poklady nevýslovnej hodnoty, či už starožitnej, umeleckej, ale najmä vedeckej.
Hrobka pozostávala zo štyroch hlavných častí: predsiene, pohrebnej komory, pokladnice a prístavku. Múmia ležala v hrobovej komore, v štyroch do seba vložených, pozlátených a vyzdobených skriniach. Vnútorný sarkofág s rozmermi 2,75 x 1,50 x 1,50 metra bol z kompaktného kusu žltého kremenca. Veko zdvihli 12. februára 1924. Boli v ňom tri rakvy v podobe mumifikovaného tela skôr s idealizovaným ako verným zobrazením tváre.
Prvé dve vyrobili z dreva pokrytého sadrou a potom ich pozlátili. Zato tretia, posledná, s hmotnosťou vyše 110 kilogramov, je z rýdzeho zlata. V súčasnosti sú nálezy vystavené v dvanástich miestnostiach v Egyptskom múzeu v Káhire. Mnoho artefaktov z Tutanchamonovej hrobky však už v rámci putovných výstav navštívilo mestá po celej Zemi. Momentálne ich obdivujú ľudia na expozícii v New Yorku.
Súčasný stav Tutanchamónovej múmie, resp. jeho hlavy,
a počítačová rekonštrukcia jeho podoby
Kráľ z 18. dynastie
Tutanchamon bol kráľom z 18. dynastie Novej ríše v starovekom Egypte. Toto obdobie sa považuje v dejinách krajiny z povodia Nílu za jedno z najslávnejších. Stal sa dvanástym vládcom 18. dynastie na sklonku jej existencie. Vtedy už len dožívala jej sláva po vládach mocných panovníkov. Tutanchamon sa stal vládcom v ôsmich alebo deviatich rokoch.
Pôvodne nastúpil na trón ako Tutanchaton, čiže pokračoval v línii svojho slávneho predchodcu Achnatona (1352-1338/36 pred n. l.) a jeho manželky Nefertiti. Achnaton bol revolučný náboženský reformátor nielen v dejinách Egypta, ale celého vtedajšieho starovekého sveta. Ako jeden z prvých svetových panovníkov chcel zaviesť monoteistické náboženstvo, jediné v Egypte. Zrušil dominantný kult Amona, boha mesta Vaset, a zaviedol jediný kult Atona, nazývaného aj Žiariaci slnečný kotúč.
Začal prenasledovať Amonovych kňazov, ktorí počas vlády jeho otca Amenhotepa III. získali veľký podiel na moci. Achnaton odmietol svoje dovtedajšie meno Amenhotep (toho mena IV.) a prijal nové na počesť boha Atona. Hlavné mesto z Vasetu presídlil do novozaloženej metropoly Achetatonu (v preklade Atonov obzor). Je to dnešná archeologická lokalita v strednom Egypte, nazývaná Tell el Amarna. Achnaton mal za manželku Nefertiti, vraj jednu z najkrajších žien staroveku.
Howard Carter skúma sarkofág. Tutanchamón bol pochovaný v troch rakvách,
posledná bola z rýdzeho zlata
Návrat k Amonovi
V upadajúcom novozaloženom meste Achetatonu nastúpil k moci mladý Tutanchaton. Onedlho však podľahol tlaku svojich tútorov, kňazov, ale pravdepodobne aj nespokojnému obyvateľstvu celej ríše a obnovil vieru v tradičných bohov na čele s Amonom. Pravdepodobne o tom nerozhodoval mladý faraón, ale jeho úradnícky a vojenský aparát. Ten už bol pod vplyvom znovu sa vzmáhajúcich Amonových kňazov. Zároveň presídlil metropolu krajiny opäť do Vasetu. Zriekol sa mena Tutanchaton a prijal meno na počesť boha Amona.
Rovnako zmenili meno aj jeho veľkej kráľovskej manželke - z Anchesenpaaton na Anchesenamon. Viacerí to pokladajú za slabosť mladého a nesebavedomého vládcu, ktorý podľahol tlaku okolia. No nebolo to celkom tak. Zrušenie tradičných náboženských kultov, ale aj orientácia na monoteistickú náboženskú reformu, ktorá často hraničila s absurdnosťou, viedla krajinu do chaosu. Okolnosti by si skôr či neskôr vyžiadali návrat starých poriadkov. Počas vlády Tutanchamona sa teda odohrala nie bezvýznamná udalosť v dejinách Novej Ríše – zrušenie krátkodobého trvania monoteizmu a návrat k tradícii mnohobožstva, takej typickej pre staroveký Egypt.
Achnatonov syn
V akom príbuzenskom vzťahu bol Tutanchamon voči Achnatonovi? V množstve teórií urobili poriadok až nedávne genetické analýzy. Boli možné vďaka zachovanej múmii Tunachamona aj iných múmií vrátane staroegyptských vládcov. Vedci, ktorí zostavili prehľadný Tutanchamonov rodokmeň, zistili, že jeho otcom bol s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne Achnaton. Jeho matkou mohla byť stále neidentifikovaná sestra Achnatona, teda ani Nefertiti, ani jeho druhá manželka Kija. V tých časoch bolo normálne, že si egyptský vládca bral za manželku svoju sestru. Bol to legitimizovaný incest, keď sa musela zachovať čistá línia rodu a božská podstata vládcu a jeho potomkov. V ostatných vrstvách obyvateľstva sa vyskytoval v minimálnej miere.
Najmocnejší muž, ale bez trónu
Tutanchamon vládol maximálne desať rokov a zomrel, keď mal osemnásť. Jeho smrť sa dlho považovala za násilnú a hovorilo sa o sprisahaní či vražde. Nehovoriac o tom, že jeho smrť bola nečakaná, lebo ho pochovali do nedokončenej, malej a pôvodne nekráľovskej hrobky. Tieto hypotézy podporoval nález otvoru na temene lebky, ktorý bádatelia našli až v roku 1969 pri röntgenovom vyšetrení múmie. Nástupcom Tutanchamona sa stal veľkovezír a kňaz Aje (1323-1295 pred n. l.). Je to jedna z najzáhadnejších postáv v dejinách Egypta. Na trón nastúpil v pokročilom veku a medzi popredných hodnostárov patril už počas panovania Amenhotepa III. S najväčšou pravdepodobnosťou bol bratom jeho manželky Teji, vraj výnimočne peknej ženy starovekého sveta, a zrejme mohol byť aj otcom Nefertiti.
Počas vlády Neferneferuatona (vládol maximálne dva roky – 1338-1336 pred n. l., možno ako spoluvládca Achnatona) a jeho následníka Tutanchamona bol Aje asi najmocnejším mužom v krajine. Rozhodoval takmer o všetkom. Nedosiahol však absolútnu legitímnu moc, čiže oficiálne postavenie vládcu krajiny. Postaral sa o všetky pohrebné obrady po Tutanchamonovej smrti. Preto sa donedávna uvažovalo, že mal prsty v smrti Tutanchamona. Pri možnej vražde mu mal pomáhať Harenheb, významný egyptský vojenský hodnostár ešte z čias vládnutia Amenhotepa III., starého otca Tutanchamona, ktorý sa stal po smrti Ajeho posledným faraónom 18. dynastie.
Vstup do Tutanchamónovej hrobky v Údolí kráľov v roku 1924
Zabili ho choroby
Najnovšie výsledky posledných expertíz výrazne naznačujú, že Tutanchamon nebol zavraždený. S najväčšou pravdepodobnosťou zomrel na následky komplikácií so zlomenou nohou, ku ktorým sa pridala malária. Vedci v jeho krvi našli baktérie, spôsobujúce maláriu a zimničné ochorenia. Identifikovali ich aj v krvi ďalších štyroch členov kráľovskej rodiny, čo zodpovedá i liekom, ktoré odkryli v hrobkách. Tutanchamon mal však aj iné choroby. Trpel rázštepom podnebia a takzvanou konskou nohou, preto zrejme chodil s palicou.
Bádatelia mu zistili tiež Marfanov syndróm, ktorý postihol i významného huslistu Nicolu Paganiniho. Syndróm sa prejavuje pretiahnutou kostnatou postavou a dlhšími prstami na oboch končatinách, sprevádzajú ho ťažkosti so srdcom a kĺbmi. Rovnako ako jeho otec trpel aj nadmerným zväčšením prsných žliaz. Tutanchamon si zlomil nohu pravdepodobne pri páde z dvojkolesového voza ťahaného konským záprahom. Zlomenina spôsobila ťažkosti a u mladého panovníka nastala gangréna (sneť). V kombinácii s maláriou a vtedajšou úrovňou lekárstva nemal šancu prežiť.
Múmie pod drobnohľadom
Nové zistenia prinieslo dvojročné testovanie DNA a skenovanie múmie pomocou počítačovej tomografie (CT) v roku 2005. Ďalšia časť hlavných vedeckých aktivít pokračovala až do roku 2010. Bádatelia si pod drobnohľad zobrali šestnásť múmií vrátane Tutanchamonovej a múmií jeho rodiny. Skener umožnil lepšie spoznať výšku (170 cm) aj podobu Tutanchamona. Okrem iného potvrdil známy fakt, typický pre mnohých vládcov 18. dynastie - veľké predné zuby s predkusom.
Napriek tomu, že múmia ležala nedotknutá niekoľko tisíc rokov, jej predovšetkým novodobé narušenia ju značne poškodili. Vedci preto začali v roku 2005 s jej reštaurovaním. Telo rozlomili na osemnásť kusov a postupne každý reparovali. Spolu s Tutanchamonom boli pochované dve embryá, osemmesačné a sedemmesačné. Obe vložili do vlastných rakiev pri Tutanchamonových nohách. Môžeme iba predpokladať, že ich mladý vládca splodil s veľkou kráľovskou manželkou Anchesenamon. Narodili sa predčasne a pravdepodobne ihneď po pôrode zomreli.
Pohrebná komora v Tutanchamónovej hrobke
Faraónova kliatba
S Tutanchamonovovou hrobkou vraj súvisí kliatba, ktorá prenasleduje jej objaviteľov. Fámy o nej rozšíril známy britský egyptológ Arthur Weigl. Myslel to ako žart, aby odľahčil napätú situáciu po senzačnom objave. Mnohí jeho svojrázny humor nepochopili. Okrem toho sám Weigl zomrel relatívne mladý v roku 1934, keď mal 53 rokov. Legendy o kliatbe sa rozšírili najmä po smrti lorda Carnarvona. V Káhire uštipol anglického mecenáša na hlave moskyt na rovnakom mieste, kde mal jedno z množstva zranení aj Tutanchamon.
Carnarvon dostal otravu krvi a 5. apríla 1923 vo veku 56 rokov zomrel, asi päť mesiacov po otvorení Tutanchamonovej hrobky. V ten istý deň zomrel v jeho sídle v Anglicku aj jeho pes a v Káhire nastal výpadok elektrického prúdu. V roku 1928 zomrel aj ďalší účastník vykopávok archeológ Arthur Mace, ktorý mal iba 53 rokov. Najbližší Carterov spolupracovník Arthur Callender zomrel v roku 1940, samotný Carter zomrel v roku 1939, pričom mal 64 rokov.
Začali sa šíriť reči, že kliatba stíha všetkých, ktorí narušia pokoj mŕtvych v egyptských hrobkách. Niektoré staršie egyptské hrobky síce obsahujú texty s kliatbami pre tých, ktorí poškodia pohrebný obrad a hrob, no Tutanchamona sa to netýkalo. Fámy o tabuľke nájdenej nad vchodom do Tutanchamonovej hrobky, kde sa píše o kliatbe, sa nikdy nepotvrdili. Carter sa o jej možnom náleze ani o nasledujúcej strate nikde nezmieňuje. Ochorenie, prípadne úmrtie po vstupe do starej hrobky môže mať aj vysvetliteľné príčiny: mohli sa tam nahromadiť huby, plesne alebo plyny.
Podľa iných stavitelia napúšťali hrobky smrtiacim jedom, aby zlikvidovali jej narušiteľov. Celkovo však ide o legendy. Dokladá to fakt, že z prvých dvadsaťdva ľudí, ktorí vstúpili do hrobky, len dvaja nezomreli prirodzenou smrťou. Napríklad reštaurátor a konzervátor Alfred Lucas, ktorý skúmal Tutanchamonovu múmiu ako prvý, sa bez problémov dožil 86 rokov a zomrel až v roku 1961.
(Autor je archeológ, pôsobí v Slovenskom archeologickom a historickom inštitúte)
