Čo sa stalo: V roku 1993 ho postihla mozgovo-cievna príhoda.
Následky: Ochrnula mu časť tela, je pripútaný na invalidný vozík.
Kedy sa vrátil na scénu: Sedem rokov po mozgovej porážke.
Kto mu pomohol: Študenti, kolegovia herci a najmä priateľ Ľubo Roman. FOTO – TASR
Do života tvorivého umelca, herca, režiséra, pedagóga Paľa Mikulíka zasiahol nepriaznivý osud pred deviatimi rokmi. Po skúške v košickej televízii sa 7. júna 1993 vracal do hotela. Na recepcii si vyzdvihol kľúče od izby a nastúpil do výťahu obsluhovanom liftboyom. Stihol povedať: „Siedme poschodie.“ Vedomie stratil hneď, ako sa výťah pohol. Žiaľ, liftboy ho považoval za opitého, odniesol ho do izby a nechal tak.
Až po troch hodinách ho našiel ležať na zemi kolega Stano Dančiak. Privolal záchranku – nasledoval odvoz do nemocnice a konštatovanie: náhla mozgovo-cievna príhoda. Paľo Mikulík bol dva mesiace v kóme. Prebral sa o dvadsať kíl ľahší a začal odznova. Učiť sa chodiť, hovoriť, čítať, písať. Svoje druhé narodenie musel podriadiť invalidnému vozíčku, jeho finančný príjem sa zúžil na invalidný dôchodok, začal žiť sám v domove dôchodcov.
Rozviedol sa, prijal pomoc bývalých študentov VŠMU, ktorí si ho brali do vlastných domácností na sviatky a víkendy. Dni mu spestrovali návštevy ošetrovateliek, logopéda, lekára a kolegov z divadla – Stana Dančiaka a Mariána Labudu. Vďaka nim získal počítač, prostredníctvom ktorého sa naučil opäť komunikovať, dostal nový, kvalitnejší invalidný vozík.
Ľubo Roman mu bezplatne prenajal jednoizbový byt v penzióne Leberfinger. Tam má zabezpečený bezbariérový prístup do reštaurácie, rezervovaný stôl a akékoľvek jedlo grátis – na účet podniku. Stal sa správcom tamojšieho detského ihriska a po siemich rokoch sa vrátil na scénu SND.
Iniciatíva vyšla od jeho brata – režiséra Petra Mikulíka. V čiernej komédii s názvom Na konci hry hrá otca rodiny Jasperovcov, ktorý po chorobe zostane pripútaný na vozíku a ako nehybný a nemý pozorovateľ sa v nej stáva svedomím sveta, ktorý ho obklopuje. Zúčastnene počúva, reaguje gestom, mimikou a zvukom.
Len v závere hry vysloví vetu: „Dvere sú otvorené, vydržať.“
