Ktorý muž by sa rád nepovozil na kvalitnom vozidle. Postačí však pohľad na výplatnú pásku a väčšina z nich hneď vie, že sa im ich sen nikdy nesplní. Iba ak by sa rozhodli stať šoférom niekomu, kto takéto superauto má. Najlepšie – ak by sa mohli stať šoférom niektorého z ústavných činiteľov. Jazdiť na komfortnom bavoráku je potom nielen zaujímavá práca, ale aj zábava.
Požiadavky na prominentného šoféra
Šoféri niektorých ústavných činiteľov – členov vlády či podpredsedov parlamentu – zvyčajne bývajú aj ochrankármi dôležitej osoby. Len u prezidenta, predsedu vlády, predsedu ústavného súdu a niektorých ministrov nebývajú funkcie šoféra a ochrancu zdvojené. Obidvaja musia byť povinne a stále ozbrojení.
Vo vozidle sú k dispozícii nepriestrelné vesty, automatické zbrane aj brokovnice. Ak má vodič pocit, že bezpečnosť osoby je ohrozená, môže v krajnom prípade použiť zbraň alebo využiť možnosť obrovskej rýchlosti. Takéto autá majú kapacitu dvestopäťdesiatkilometrovej rýchlosti za hodinu.
Ako sa dostať medzi elitu?
Ak sa chce stať niekto šoférom ústavného činiteľa, má možnosť dvoch variantov.
Dlhšia trvá približne päť rokov. Policajt, ktorý má o takýto post záujem, si musí urobiť dôstojnícku školu, potom začína ako dispozičný vodič, jazdí na Favoritoch, Octaviách, rozváža poštu, niekedy ľudí, podľa potreby. Ak je dobrý, postupuje a stáva sa takzvaným delegačným vodičom. Spočiatku šoféruje rezervný automobil, potom vozidlá, ktoré sprevádzajú delegáciu. Až po splnení týchto kritérií sa môže uchádzať o prácu šoféra chránenej osoby.
O polovicu kratšiu cestu k vysnenému zamestnaniu môže prejsť len profesionálny vodič s približne desaťročnou praxou bez zavinenej dopravnej nehody. Musí absolvovať dôstojnícku školu, po čase nastúpi ako šofér delegácií a časom môže byť preradený k ústavnému činiteľovi.
Čo za to
Vodič, zamestnaný na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov, zarába bez nadčasov od osemnásť– do dvadsaťtisíc korún hrubého mesačne, prezidentov od tridsaťtisíc do tridsaťpäť. Každý z nich musí byť vždy oblečený v obleku, na ktorý dostáva ročne sedemtisíc korún.
Sú dni, keď si ráno sadne do vozidla a večer má najazdených tisícdvesto kilometrov, inokedy odvezie ústavného činiteľa ráno do úradu, v noci o druhej ho odvezie domov a najazdí nejakých desať kilometrov.
Aj potom musí denne vozidlo ručne umyť, povysávať a dotankovať benzín, každý rok musí absolvovať previerky fyzičky a zručnosti v streľbe a každé dva roky prejsť previerkami z teoretických vedomostí, praktického jazdenia a psychologických testov. Pričom jednou z podmienok je aj nehovoriť o práci v súkromí. Sú často v úzkom kontakte s tajnými informáciami: „Je to služobné tajomstvo. Zo zásady platí pravidlo – hovor o tom, čomu rozumieš, respektíve o tom, na aký post si zaradený.“
Problémový Dzurinda
A sú naopak problémy pri práci ochrankárov s niektorými politikmi? František Zemko ako šéf Úradu pre ochranu ústavných činiteľov sa tejto otázke síce zvyčajne vyhýba, SME však raz priznal, že „problémový“ je napríklad premiér Dzurinda: „Veľmi rád šoféruje a občas sa stane, že našim zamestnancom povie: Chlapci, vy choďte dozadu, a ja si teraz zajazdím.“
