Každý slušnejší dom chráni v Nairobi vysoký múr zakončený ostnatým drôtom. Alebo nabitý elektrinou. Taxikár zatrúbi, veľká plechová brána sa pohne. V Afrike je viacero mimovládok zo Slovenska, ktoré zabezpečujú adopciu na diaľku. Sponzori sú informovaní o dieťati, píšu si s ním listy.Nadácia IntegraVysoká škola sv. AlžbetySlovenská katolícka charitaMagna Farár je tomu tiež naklonený, pretože takto sa peniaze dostanú nielen k ľuďom, ktorí sú naokolo, ale aj k tým, ktorých síce nestretávame, ale tiež potrebujú pomoc. „Chudobní sú ako bezodný sud. A máme ich aj tu medzi nami. Všetku biedu nezachránime, ale musíme aspoň troškou pomôcť," povedal.
Stúpame do bahnistého kopca, do detského sveta na okraji jedného z najchudobnejších slumov hlavného mesta Kene. V Childrens Garden, Detskej záhrade, žije asi 180 detí. S priamou väzbou na Slovensko.
Deti prišli z ulice. Väčšinou nemajú rodičov, iba tých na diaľku. Viaceré európske rodiny, mnohé zo Slovenska, si ich adoptovali. Mesačne im posielajú dvadsať eur. Deti tak majú kde spať, trikrát denne skromné jedlo a školu.
Cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO s podporou Európskej komisie a SlovakAid.
„Adopciou na diaľku ľuďom predávame pocit," hovorí Beata Dobová z mimovládky Integra, ktorá hľadá sponzorov pre Detskú záhradu na Slovensku. Medzi deťmi má jedno svoje. Dievčatko prvýkrát naživo stretla len teraz, po štyroch rokoch korešpondovania.
Svojich sponzorov deti nevolajú otec, mama. Chvália sa medzi sebou - pozri, čo mi poslal môj mzungu, môj beloch. Otcom je pre nich iba Daddy Moses, Moses Ndunga, zakladateľ Detskej záhrady.
Adopcia na diaľku
dvadsať eur mesačne zabezpečí stravu, školu a ubytovanie v Detskej záhrade v Nairobi alebo v Bishoftu v Etiópii.
nadácia peniaze rozdeľuje všetkým deťom v centrách, desať percent si berie na svoju správu
v Nairobi má pre chlapcov Centrum sv. Kizita
sponzor zaplatí deťom školné, učebné pomôcky a povinnú školskú uniformu,
peniaze rozdeľuje miestny koordinátor zo Slovenska alebo Česka, 85 percent ide deťom
má podobné projekty aj v Indii alebo Albánsku
pomáha deťom aj v Kambodži, Indii a Nikarague
Domov na okraji slumu
Moses deti privádza zo slumov plných plechových chatrčí, kde žijú len z odpadkov. „Spoznám, ktorý chlapec je na ulici nový. Nikoho neťahám nasilu. Deti sa na ulicu dostávajú preto, že ich tam stiahla chudoba alebo kamaráti." Je ešte tretí dôvod, láka ich sloboda.
„Ťažšie to je s dievčatami. Za každým dievčaťom je muž, ktorý ho využíva," hovorí Moses.
Belosi vzbudia v Detskej záhrade rozruch, hoci tri z dobrovoľníčok sú z Európy. Všetky deti sa chcú predstaviť, zdvihne sa vlna rúk, desiatky mien je nemožné si zapamätať. „Každého poznám, jeho meno aj príbeh. Ale až podľa tváre," hovorí Moses. Blízko sa motajú dve jeho vlastné dcéry, Annalisa a Helena. Pri otázke, koľko majú rokov, váha. „Vieš, kenskí muži," smeje sa ospravedlňujúco.
Plaché desaťročné dievčatko sa pozerá do zeme, ukrýva si tvár a usmieva sa len trošku. Pochádza zo Sudánu. Rodičia ju predali do Nairobi, aby tu upratovala v jednej z bohatších rodín. Odmietla, radšej chce chodiť do školy. Rodina sa jej teda zbavila, odovzdali ju úradom.
Triedy sú v malých chatrčiach s plechovými stenami aj strechami. Medzi nimi len mazľavé blato, svieti aj na detských nohách.
Deti na striedačku poťahujú nosmi, tým najmenším tečú sople. Keď jednému vreckovkou utriem nos, pridajú sa ďalšie dve desiatky. Papierová vreckovka sa potom stáva vzácnou, aj použitú si jeden z chlapcov starostlivo ukryje do vrecka.
Hlasy ulice
Deti sú tu stále poznačené ulicou. Dvaja z chlapcov iba nedávno skončili za mrežami. Jednému uškodil výlet do Európy, po návrate utiekol, polícia ho opitého zatvorila na dva týždne.
Druhý dopadol horšie. Policajti ho identifikovali v skupine s bývalými kamarátmi ako zločinca. Dostal dva roky nútených prác. „Súd trval asi päť minút, nemal ani obhajcu," hovorí Allan Bussard, šéf Integry, ktorý sa snažil chlapcovi pomôcť.
Detská záhrada je stále nepokojným miestom. Deti zlomili susedovej sliepke nohu. Opitý majiteľ sliepky preskočil plot a s drevenou palicou sa pustil do Mosesa, chcel ho vraj zabiť. Chlapci ho obránili, do hluku detí prišla bezpečnostná služba. Miestny strážca rozháňal deti prútom, bičoval ich, až kým sa nerozpŕchli.
Stačí, ak policajtom zaplatí a nepôjde do väzenia, vysvetľuje mi sklamaný trinásťročný Viktor. „Zákon Kene je zmláť zločinca skôr, ako príde polícia. Potom sa mu už nič nestane," hovorí s vážnou tvárou. Neplatí to vždy. Keď raz deti chceli potrestať zlodeja, ktorý sa do Detskej záhrady vlámal, Moses ich zastavil. Policajti potom muža zastrelili.
Nejedli, fetovali lepidlo
Adopcia na diaľku pomáha aj asi tridsať kilometrov vzdušnou čiarou, na opačnom konci Nairobi. V Centre svätého Kizita sú chlapci do pätnástich rokov, ktorým život ničilo lepidlo.
Pripravujú ich na návrat do rodiny.
„Deti do rodín vraciame, keď je už možné veriť im. Nechceme, aby tu zostávali dlhšie ako jeden a pol roka," hovorí Simon, ktorý má chlapcov na starosti. Sám vyrastal na ulici, ako veľmi malý tiež fetoval.
Chlapcov učia postarať sa o seba, sami si varia, upratujú. Dnes je šéfkuchárom 14-ročný Alex, ktorý chodí na odvykaciu liečbu. Nakladá kukuričnú kašu so šošovicou. Na porcie sadajú roje múch, napriek tomu je nemožné ich odmietnuť.
Voda tu netečie z kohútika. Treba ju nosiť v kanistroch z obrovskej nádrže. Záchod splachujú vedrami. Pitná voda tečie len z fľaše zo supermarketu.
Chlapci žili v gangoch, fetovali lepidlo, lacnejšie ako chlieb. „Nafetovaní nepotrebujú jesť alebo si naplnia žalúdok čímkoľvek, čo nájdu," hovorí Simon. Mnohých sexuálne zneužívali alebo sa sami predávali.
Peter bol v gangu, ktorý kradol. Doteraz mu vychovávatelia nemôžu úplne veriť. Jeho brata Dicksona vylúčili zo školy pre sexuálnu aférku. Matka chlapcov je ťažká alkoholička, otca nemajú. Bez centra sú bez šance. No niektorým nepomôžu ani tu. Isaac napríklad po šiestich mesiacoch z centra utiekol a teraz žobre pred supermarketom.
Všetci za jedného
Adoptovať si dieťa na diaľku nemusí len dvojica či jednotlivec. V Turčianskom Petre pri Martine sa rozhodla takto podporovať malého chlapca z Kene celá farnosť.
V dedinke Turčiansky Peter mávajú každý rok Vianočný bazár. Obyvatelia tu predávajú vlastnoručne vyrobené veci a výťažok z predaja putoval zvyčajne do pokladnice na stavbu novej farnosti, no pred dvoma rokmi sa veriaci rozhodli pre zmenu. Peniaze dostal dvojročný kenský chlapec Mubanda Costantin.
„Videl som to vo svete. Ľudia robia viac ako len vyhlásenie zbierky a zozbieranie peňazí. Vlastnými rukami vyrobia niečo, za čo potom pomôžu niekomu, kto to potrebuje," vysvetľuje myšlienku bazára farár z Turčianskeho Petra Miroslav Klimant.
„Zháňali sme možnosť, ako si adoptovať dieťa tak, aby sa k nemu peniaze naozaj dostali. Nakoniec sme to vyriešili cez rehoľné sestry, ktoré nám dali adresu kňaza pôsobiaceho v Keni. Ten nám ukázal chlapca, ktorého sme si adoptovali," povedal Klimant.
Rodina malého Mubandu žije vo veľmi zlých podmienkach. Jeho brata podporujú rehoľné sestry samaritánky z Vrícka (obec pri Martine). „Naša farnosť a ony máme spoločné deti, takže sme ako rodina," hovorí s úsmevom Klimant. Farníci sa podľa neho o chlapca zaujímajú: „V kostole máme nástenku, kde sú jeho fotky aj informácie o jeho rodine."
O chlapcovi si farár píše s kolegom Costantinom Kyalikym, ktorý adopciu dohodol. Veriaci z Turčianskeho Petra by chceli chlapca podporovať až do jeho dospelosti.
Veronika Folentová
