Napríklad tunajšiemu Dňu nezávislosti, ktorý je plný veselosti, osláv, piknikov a ohňostrojov predchádza Deň spomienok, keď si Izraelčania pripomínajú padlých vojakov aj civilistov vo vojnách či pri teroristických útokoch. Od veľkého smútku k veľkej radosti prechádzajú za 24 hodín.
Nie všetkým to vyhovuje.
Niektoré rodiny padlých chcú, aby sa roky opakujúci scenár zmenil. Nepáči sa im, že keď sa vracajú z cintorínov, spomienkových ceremónií a besied v školách, po ceste vidia, ako sa stavajú pódiá na slávnostné koncerty, zábavné show a diskotéky. Lebo nezávislosť chcú osláviť aj oni. Len sa im ťažko „reštartuje“ po tom, čo zase spomínali na najhoršie chvíle svojho života a aj celej krajiny.
V podobnej schizofrénii sú aj izraelskí politici, aj keď miera ich osobnej bolesti asi nie je taká veľká. Tak tento rok napríklad prezident Šimon Peres jeden večer rečnil na spomienke na padlých a na druhý si už robil žarty s chlapíkom, čo si postavil kariéru na tom, že ho (veľmi dobre) imituje.
V izraelských novinách píšu, že návrh rodín padlých, aby sa medzi Dňom nezávislosti a Dňom spomienok spravila 24 hodinová pauza v podobe „obyčajného“ dňa, asi neprejde. Izraelčania považujú za dôležité, aby zvýraznili, že ich nezávislosť aj súčasný relatívny mier im nespadol z neba. Naopak: stál a stojí ich veľa obetí. Preto najprv smútia a potom sa veselia.
Rodiny padlých a obetí teroristických útokov tak asi budú musieť naďalej žiť so schizofréniou. Oni, čo dali vlasti maximum (veď čo viac ako viac detí, partnera alebo rodiča môžete dať na oltár vlasti), ju budú oslavovať s trpkosťou.
