Mám tu v Izraeli jednu známu. Je to staršia pani, pôvodom z Komárna, z maďarskej rodiny. Tu sa táto židovka vyrastajúca v ortodoxnej rodine vydala za nemeckého kresťana, čo prišiel pred mnohými rokmi na brigádu do kibucu. Majú syna, ktorého vychovali ako žida, a na Vianoce ho brali do kostola v Nemecku. Mladý muž sa veľmi angažuje v dialógu s Palestínčanmi.
Teta Hanna mi raz za štvrť roka zavolá. Aby sa opýtala, ako sa mi vodí, ako nám rastie dcéra a aby mi „pozňadávala“ (citujem) za to, čo píšem v tomto zápisníku. Akože, čo som to zas o NICH popísala. Akože teraz o kom, vždy sa opýtam tety Hanny. O Izraelčanoch? O židoch? O nábožných? O bezbožných? O Rusoch? O mojich príbuzných? O ľuďoch, čo sa mi zdajú vtipní, zvláštni, úzkoprsí alebo výnimoční? No „šak“ o NÁS, o ĽUĎOCH frfle Hanna.
Potom dá nejaký nový, absolútne politický a spoločensky nekorektný vtip, ktorý by citlivejšiu osobu mohol aj pobúriť. Vždy je to nejaký vtip o NICH: Izraelčanoch, židoch, nábožných, bezbožných, Rusoch, svokrách, nevestách... Na konci rozhovoru, keď preberieme globálne problémy celej galaxie, skríkne do telefónu, aby som ju ani za nič necitovala, lebo to sú len také veci medzi NAMI. A dodá: „A napíš už konečne niečo pekné.“
Predpokladám, že teta Hanna bude tento zápisník čítať a skoro očakávam telefonát. Zasa sa mi nepodarilo napísať niečo pekné. A aj Hannu som si dovolila spomenúť. Ona mi však určite odpustí. Je to láskavá a priama žena, čo všade a za každých okolností bola za menšinu. Preto, že vždy bola niekde za židovku, Maďarku, ženu kresťana, matku mierového aktivistu. A hlavne preto, že je to múdra žena. Áno, aj múdrych a láskavých už považujem za menšinu.
