Už som si nemyslela, že si do zápisníka zapíšem ďalšiu stránku na tému kóšer. Mýlila som sa. Veď o tomto treba vedieť: ultraortodoxné spoločenstvá rozbehli iniciatívu, podľa ktorej majú byť kóšer aj zahraniční pomocníci v ich domácnostiach.
Jednoducho, thajský ošetrovateľ nevládneho člena rodiny, filipínska pestúnka či indická upratovačka musia dodržiavať (aj vo svojom voľnom čase) isté pravidlá židovskej viery, ktoré sú vraj záväzné pre celé ľudstvo. Inak si neposlúžia.
V zásade ide o sedem základných pravidiel, medzi ktoré sa okrem pre výkon práce úplne samozrejmých Nezabiješ, Nepokradneš a Nezosmilníš, dostali aj také ako Nebudeš sa klaňať modlám či Nebudeš jesť mäso z ešte živých zvierat. Keďže predpokladám, že náboženské presvedčenie prevažne ázijských pracovníkov aj ich stravovacie návyky z domu sú všetko, len nie kóšer, je tu problém. Ďalší spočíva v tom, ako chce ultraortodoxný zamestnávateľ skontrolovať, či jeho zamestnanec vo svojom voľnom čase nesmilní, neodrieka ruženec alebo nezapaľuje vonné tyčinky pri Budhovej soške.
Ako o všetkom, čo sa týka kóšer a „mimo kóšer“, aj o tomto sa v Izraeli začala debata. V zásade existujú dva názory: je to choré a je to úplne v poriadku. Tí, čo najímanie kóšer zamestnancov odsudzujú, hovoria, že Izrael predsa nie je Saudská Arábia a je 21. storočie. Tí, čo s ním súhlasia, si zase myslia, že aj pomocník v domácnosti by mal rešpektovať pravidlá v rodine zamestnávateľa a jej náboženské cítenie. To je v poriadku, ale prečo by to mal robiť aj vo svojom voľnom čase? A kde je sloboda vyznania?
Čiže: ak chce mať niekto kóšer domácnosť, nech si nájde židovského zamestnanca (čo vôbec nemusí zaručovať, že sa bude správať ako ukážkový Žid), alebo nech si upratuje, varí a behá okolo detí sám. A potom nebude mať čas na žiadne iniciatívy.
