Miroslav Kácha (21. 9. 1923 - 6. 4. 2010) prešiel dvoma odbojmi, ale aj štyrmi väznicami. Ku koncu života ho vyznamenali, spravodlivosť však nenašiel.
Proti vojnovému protektorátu išiel prirodzene – s rodinou. Už ako šestnásťročný robil poslíčka odbojárom. Keď potom pracoval v zbrojovke, vynášal technické informácie.
Po skončení vojny sa prihlásil k československej armáde. Keď nastupujúci komunizmus začal rozdeľovať aj vojakov, pridal sa k „západniarom“. So špionážou pomáhal ešte pred prevratom.
Jeho skupina vydržala do roku 1949. Káchu odsúdili za špionáž a vlastizradu na trest smrti. Neskôr mu trest zmenili na doživotie. Za 11 rokov na Pankráci, Boroch, v Opave a Leopoldove však umieral veľakrát.
„V Leopoldove nám na privítanie povedali: Tu zdochnete! Mal som 75 kíl. Po dvoch mesiacoch už len 53.“ Sedel aj s komunistom Gustávom Husákom. Oboch prepustili na amnestiu. Z Husáka sa stal prezident, Kácha robil po zvyšok života divadelného kulisára a skladníka.
V novembri 1989 sa tak tešil, že si privodil infarkt. Povýšili ho do hodnosti generálmajora a udelili mu Rad bieleho leva. Kácha však nezomrel spokojný.
„U nás hovoriť o spravodlivosti, to je asi ako hovoriť s prostitútkou o nevinnosti,“ povzdychol si. „Prežil som vďaka tomu, že ma vychovali vo viere k Bohu.“
