Zlosť, smútok i strach skrýva za čísla. Vie presne, kedy naposledy videl svoju rodinu, pozná presný deň svojho úteku z Bratislavy a presný počet dní a noci, ktoré strávil v úkryte v Rakúsku. Vie presne, koľko trvala ktorá diktatúra a zúri, že tá severokórejská sa stále neskončila. Tie tri dátumy má napísané na papieri a ukazuje nám ich, skôr než stihneme položiť prvú otázku. Tri dátumy, ktoré pomerne presne rozdeľujú jeho život: na službu diktátorskému režimu, útek a zinscenovanú smrť, a život na slobode, ale v strachu, že ho nájdu.
28. október 1993, Pchjongjang
Čo sa stalo v ten deň?
„To je deň, keď som naposledy videl svoju rodinu v Severnej Kórei, odvtedy neviem, či moja manželka, syn, dcéra a vnúčatá žijú a ako sa im darí. Neviem, či sú chorí, či ich po mojom zmiznutí neposlali do pracovného tábora alebo či nehladujú. Ani oni nevedia, či žijem.“
Aký život ste viedli dovtedy?
„Doma sme mali ja a moja rodina všetko. Vo všetkých miestnostiach farebný televízor a chladničku, dobrú od Siemensu z Nemecka, a doláre, keď máte doláre, môžete si kúpiť všetko, aj mäso. V Severnej Kórei chýbajú tri veci: mäso, cukor a olej. Je päť sviatkov v krajine - 16. 2. (narodeniny Kim Čong-ila), 15. 4. (narodeniny Kim Ir-sena), 9. 9. (Deň republiky), 10. 10. (Vznik strany) a 1. 1. (Nový rok), keď komunistická strana rozdelí všetkým rodinám, nie každému jednotlivcovi, ale rodine, kilogram bravčového mäsa. Na druhý deň už nie je nič.“
V Severnej Kórei ste patrili k vyvoleným. V komunistickej NDR ste vyštudovali strojné inžinierstvo, potom ste v zahraničí 20 rokov nakupovali pre diktátora Kim Ir-sena a jeho syna a nástupcu Kim Čong-ila všetko, čo potrebovali. Ako to fungovalo?
„Ako diplomat našej ambasády vo Viedni som pre oboch diktátorov v zahraničí nakupoval a cez vtedy neutrálne Rakúsko dostal k nám aj to, čo bolo pre embargo zakázané: luxusné autá, detektory, prístroje na identifikáciu odtlačkov, najlepšie potraviny, z Československa pištole s tlmičmi.“
Nemali ste problém tovar vyviezť?
„Nikdy. Oficiálne som bol diplomatom, takže som v kufríku prenášal bez problémov obrovské sumy peňazí. Vystupoval som ako zástupca rôznych firiem, platil som v hotovosti a mnohé firmy, keď pochopili, s kým obchodujú, pripočítali si 30 percent k cene a šlo to.“
Ako plukovník v Kim Čong–ilovej osobnej stráži ste mali prístup do jeho víl. Poznali ste pomery doma?
„Keď som sa staral o jeho osobné limuzíny, často som potreboval zaobstarať náhradné dielce do áut, tak som precestoval celú krajinu a videl som, ako strašne ľudia žijú a zomierajú od hladu. Ja som v Európe nakupoval vodné filtre do diktátorových palácov a ľudia u nás zomierali na znečistenú vodu. Severná Kórea je väzenie a peklo na zemi. Autá tam jazdia na drevené uhlie, pretože nemajú naftu. Ľudia v dedinách hladujú, tri až štyri milióny ľudí tam zomreli hladom, to je 15 percent ľudí, ktorí v mierových časoch umreli od hladu.“
Nebúria sa?
„Nemôžu nič robiť, nevládne len diktátor, ale aj stranícki funkcionári, ktorí takýto diktátorský systém potrebujú. Všetci funkcionári majú mercedes zadarmo, dom zadarmo, všetko zadarmo v krajine, kde nič nie je. Keď sa na vidieku vzbúri dedina, okamžite ich postrieľajú, všetko zničia. Videl som, ako zrovnali so zemou dedinu so šesťsto obyvateľmi, všetkých zastrelili a domy spálili. A to počúvate po celej krajine. Ak kritizuje stranícky funkcionár, okamžite ho pošlú do pracovného tábora. Ľudia majú strach búriť sa, či ísť na demonštráciu. A tak trpia, hladujú a znášajú to. Takí sú Severokórejčania.“
Čo si ľudia myslia o Kim Čong-ilovi. Je populárny?
„Viackrát som sa s ním stretol a rozprával, to bola moja práca. Ľudí nechával zomierať a sám si dobre žil. Každý má pred ním strach, ale ľudia ho musia uctievať. Keď sa niekde zjaví, museli sme mu volať na slávu, keď mal niekde prehovoriť, museli sme tam byť nastúpení už dve hodiny predtým. Vládne tam mafia, nie vláda.“
Je Severná Kórea nebezpečná pre svet?
„Nie, je to len taký papierový tiger. Severná Kórea je ekonomicky veľmi slabá. Režim má desať atómových bômb, ale Američania ich majú desaťtisíce. Severokórejčania zomierajú od hladu či na choroby, ale stále sú hrdí na Kim Čong-ila, že má jadrové zbrane, že sú atómová veľmoc. Ale je to len propaganda.“
Ako by mal svet s režimom zaobchádzať?
„Oveľa tvrdšie ako doteraz a režim priamo izolovať. V Pchjongjangu jedia rovnako dobre ako inde. Odkiaľ to majú? Všetko, čo sa tam dostane, ide strane, nie ľuďom. Keď OSN niečo pošle, cez deň to akože rozdeľujú pre ľudí, ale v noci, keď sa nikto nepozerá, prídu vojaci s nákladiakmi a zoberú si to.“
18. október 1994, Bratislava:
Mali ste 59 rokov, keď ste sa rozhodli ujsť. Prečo?
„Hitler vládol 12 rokov, Stalin 30 rokov, Mao Cetung 27 rokov, Fidel Castro viac ako 40 rokov. Ja som prežil v diktatúre skoro 60 rokov a na nijakú zmenu to nevyzeralo. Už som nemohol zniesť ten tlak a to, že vám celkom riadia život. Napríklad, každý člen strany sa môže oženiť len raz a na druhé ženy sa nemôže ani pozrieť, na to je zákon v strane. Ale Kim Čong-il je ženatý štyrikrát.“
Ako dlho ste svoj útek plánovali?
„Rok. V ten deň už stálo na letisku v Bratislave lietadlo Iľjušin s naloženým tovarom, ktorý sme nakúpili v Rakúsku a nákladiakmi previezli do Bratislavy. Boli to tri hasiace autá, ktoré diktátor chcel, aby nimi mohol rozohnať demonštrantov. Vyskúšal som autá priamo na letisku. Boli so mnou ešte dvaja priatelia. Tí chceli niečo kúpiť pre manželky v Bratislave a ja som povedal, že musím ísť kúpiť okuliare, čo bol u nás nedostatkový tovar.
Do odletu boli tri hodiny, keď sme sa rozišli po obchodoch. Vzal som si taxík na hlavnú stanicu, lístok na vlak do Viedne som kúpil už pred troma týždňami a nastúpil som do vlaku. O dvadsať minút som prešiel Marchegg a bol som voľný.“
Nikdy vás nenašli?
„Hľadali ma päť dní, v Bratislave, vo Viedni, Varšave. Potom poslali ľudí zo severokórejskej tajnej služby, ktorí po mne pátrali rok. Po roku povedali, že ma zabili slovenskí mafiáni. Pred útekom som naschvál všetkým ukazoval, že mám pri sebe 20tisíc dolárov, preto tvrdili, že ma okradli a zabili.
Myslím, že ich presvedčilo, keď severokórejskému diplomatovi z Viedne počas návštevy v Bratislave za bieleho dňa pred budovou polície ukradli luxusné auto. To ich utvrdilo, že je to mesto zločinu. Musel som zinscenovať svoju smrť, len tak som mohol ochrániť svoju rodinu.“
25. marec 2010, Viedeň
Podľa vašich výpočtov je to dnes 6633 dní, ktoré ste strávili v Rakúsku. Užívate si slobodu?
„To je otázka, politickú slobodu som si užíval, ale stále som si musel dávať pozor, aby ma nenašli. Žil som ako v klietke. Toto je môj oblek, v ktorom som ušiel z Bratislavy, všetky kufre som nechal v lietadle. V tomto obleku som začal budovať svoj život od nuly.“
Pätnásť rokov ste žili v utajení. Potom ste sa rozhodli prehovoriť. Nemáte teraz strach?
„Mám a veľký. V tej knihe tvrdo kritizujem diktátorov, takže teraz ma ochraňuje rakúska polícia, nemôžem chodiť často do Viedne, dnes som tu len pre rozhovor.“
Neľutujete, že ste prehovorili?
„Bolo to najsprávnejšie rozhodnutie. Som už starý, zom-riem tak či tak. Ak by som neprehovoril, tak som len zradca, pretože som opustil krajinu. Preto som chcel povedať, aký bol život v diktatúre. Po mojej smrti kniha ostane, pre môjho syna, ktorý vie po nemecky, moja dcéra vie po anglicky, aj mladí Severokórejčania raz budú slobodní. Tá kniha je môj posledný výkrik. Diktátori tu nebudú večne.“
