Z nákladného auta vyťahujú príslušníci sovietskej tajnej služby NKVD zajatých poľských dôstojníkov.Sú v Katynskom lese na západe Ruska, kde už roky necháva Stalin vraždiť svojich odporcov. Poliaci to nevedia, až kým nezbadajú masový hrob. To už im zväzujú ruky a k tylu prikladajú zbraň. Výstrel a jama plná poľských tiel, ktorú Sovieti začnú zasypávať. Je rok 1940. A výstrely je počuť každý deň - od 3. apríla až do 14. mája.
Na plátne si tú drsnú scénu môžete pozrieť až o 67 rokov neskôr vo filme Katyň slávneho poľského režiséra Andrzeja Wajdu. Stále to ešte nie je film o minulosti. Masaker viac ako 22-tisíc poľských dôstojníkov nariadený Stalinom je dodnes najväčšou neuzavretou tragédiou druhej svetovej vojny.
Nekončí sa smrťou tisícok zajatých poľských dôstojníkov. Po druhej svetovej vojne sa začína drsný príbeh ich rodín. Napríklad Kurnických.
FOTO - ČTK/AP
Dcéru videl len raz Veliteľa roty a inštruktora jazdy na koni Jana Kurnického povolali na vojenské manévre už v marci 1939. Jeho tehotná manželka sa spolu so štvorročným synom pobrala k matke do Kielce. V júni sa narodila Zofia a o dva týždne neskôr matka zomrela. „Šokovaný otec pricestoval na pohreb, kde ma mohol prvý, a ako sa neskôr zistilo aj poslednýkrát vidieť,“ spomína dnes Zofia Timoszewská.
O batoľa sa postarala matkina sestra a brata Zofie si zobrala iná teta. Malo to byť dočasné, lebo nikto vtedy nepochyboval, že otec detí sa vráti domov.
Poľsko v septembri 1939 napadli nacisti, o sedemnásť dní neskôr Sovieti. Do zajatia sa vtedy dostalo 250-tisíc Poliakov. Jan Kurnicki sa ocitol v tábore v Starobielsku spolu s ďalšími asi 4000 poľskými vojakmi. Takmer všetci boli dôstojníci. Vtedy ešte mohol písať domov. Kontakt sa definitívne stratil na jar 1940.
Čo sa vtedy stalo, svet nevedel. V roku 1941 prišli na územie Sovietskeho zväzu nacisti, ktorí neďaleko Smolenska našli masové hroby.
Medzinárodný Červený kríž nevedel, ako sa má zachovať a tak sa vynašiel, že hroby preskúma, iba ak s tým budú súhlasiť všetky zúčastnené strany. Sovietsky zväz nesúhlasil, tvrdil, že nacisti odhalili oblasť archeologických vykopávok.
A tak nacisti poslali v roku 1943 do Katyne medzinárodný tím, medzi nimi aj slovenského patológa Františka Šubíka. Všetci podpísali záverečnú expertízu, že v hroboch našli poľských dôstojníkov, zastrelených zozadu a že sa to stalo na území, ktoré vtedy spravoval Sovietsky zväz. Túto správu nechali nacisti rozhlásiť v mestských rozhlasoch. Nie hneď im Poliaci uverili. „Moja rodina ešte dlho dúfala, že otec prežil a verila, že mu pomohla znalosť ruského jazyka, ktorý sa naučil na vysokej škole v Petrohrade,“ opisuje Zofia.
Dve verzie
Nebola jediná, kto sa nevyznal v tom, čo sa stalo. Nacisti počas vojny púšťali Poliakom filmy o tom, že katynský masaker majú na svedomí Sovieti. Po vojne Sovieti púšťali svoje filmy o tom, že v Katyni vraždili nacisti. Hovoriť o tom v Poľsku nahlas sa nesmelo.
Na pokoji nenechali ani malú Zofiu, ktorá začala chodiť do školy a stále mala otcovo meno. V 50. rokoch do bytu jej tety a uja, jej nových rodičov, vtrhla tajná služba. Našli fotografiu Zofiinho otca, na ktorej bol v uniforme. Zofia ju stále nosila so sebou. „Odvliekli ma na výsluch a vtedy som počula, že môj otec zapredal Poľsko!“ spomína si. „Čo na takúto výčitku môže odpovedať dieťa? Povedala som, že môj otec nebol obchodník.“ Za túto odpoveď dostalo dievča úder päsťou do tváre.
V roku 1954 robil jej brat prijímačky na vysokú školu a v kolónke otec napísal: nežije. Neprijali ho. Celá rodina mala mlčať o otcovi, inak ich čakali pohovory. „Strach pred metódami súdruhov bol obrovský,“ spomína Zofia. „Pamätám sa, že v 70. rokoch musel môj brat pod nátlakom zmeniť nápis na hrobke našej mamy, kde bolo napísané: žena veliteľa roty. Tento nápis musel zmiznúť.“
Noví rodičia Zofie sa snažili hľadať jej otca prostredníctvom Červeného kríža, ale po roku 1949 to bolo nemožné. Až v 70. rokoch Zofia získala potvrdenie, že meno jej otca sa nachádza na takzvanom Katynskom zozname. „Môj sused, ktorý vtedy cestoval a prednášal na univerzite, mi doniesol fotokópiu z archívu v Londýne,“ hovorí.
Donútili ju emigrovať Zofia sa nechtiac stala odporcom režimu komunistického Poľska len preto, že bola dcérou svojho otca. V 80. rokoch sa pridala k legendárnemu nezávislému hnutiu Solidarita a verila, že sa jej krajina po nacistickej zbaví aj tej komunistickej diktatúry. Keď ju vo Vroclavi odhalili, dostala ultimátum: alebo väzenie, alebo nútená emigrácia. V roku 1985 spolu s manželom a dcérou vycestovali do Nemecka.
Akcia NKVD
Katynský masaker
17. 9. 1939
Napadnutie Poľska Sovietskym zväzom. Do zajatia sa dostalo najmenej 250-tisíc Poliakov. Polovicu z nich rýchlo prepustili na slobodu. Zvyšok prevzala tajná služba NKVD. Mnohých poslali do pracovných táborov na východnú Ukrajinu a Sibír. 5. 3. 1940
Politbyro KSSZ rozkázalo NKVD vyvraždiť 25 700 ľudí - poľských dôstojníkov, pohraničníkov, príslušníkov rozviedky a kontrarozviedky, policajtov, pracovníkov väzenskej služby a štátnych úradníkov. Od 3. 4. do 14. 5. 1940
Likvidovali zajatecké tábory. 4400 osôb z tábora v Kozielku zavraždili v Katynskom lese pri Smolensku. 3800 z tábora Starobielsk zabili v ukrajinskom Charkove a pochovali v obci Piatichatky. 6300 z tábora Ostaškovo zastrelili v Tvere a pochovali v obci Miednoje. 7300 Poliakov zavraždili v táboroch v západnom Bielorusku a na Ukrajine. Ich hroby dosiaľ nenašli. 13. 4. 1943
Rádio Berlín podáva správu o objavení hromadných hrobov s pozostatkami poľských vojakov. Čas smrti odhadli na jar 1940. 26. 9. 1943
Sovietska armáda dobyla späť oblasť Katynského lesa. 24. 1. 1944
ZSSR zvalil vinu za masaker
v Katynskom lese na Nemcov. 13. 4. 1990
ZSSR priznal, že v Katynskom lese vraždila NKVD. Moskva odovzdala Poľsku zoznamy z transportov poľských zajatcov. Sama odhalila miesta, kde sú ďalšie hromadné hroby. 14. 10. 1992
Moskva odovzdala Varšave kópiu Stalinovho rozkazu zastreliť poľských zajatcov.
Keď v Poľsku ako prvej krajine sovietskeho bloku v roku 1989 padol komunizmus a už po júnových prvých poloslobodných voľbách sa k moci dostala Solidarita, mohli začať Poliaci slobodne rozprávať aj o minulosti. „Ako historik, ktorý sa angažoval v disente, som sa náhodou zúčastnil cesty do Katyne. Les vtedy ešte nebol verejne prístupný, bola tam tabuľka s nápisom Sanatórium ministerstva vnútra, vstup zakázaný,“ spomína dnes Andrzej Krawczyk, poľský veľvyslanec na Slovensku. Masové hroby ešte neboli označené, mohli len tušiť, ktoré miesta sú porušené a pod zemou ukrývajú mŕtve telá.
O týždeň neskôr sa svet dozvedel, kto skutočne vraždil v Katynskom lese. V apríli 1990 Michail Gorbačov priznáva, že poľských dôstojníkov postrieľala sovietska tajná služba NKVD. „Hovoril som si, že sa to konečne skončilo, že tá nevyriešená otázka už má odpoveď,“ hovorí.
Prvé stretnutie premiérov Nemala. Ani 70 rokov po Katyni Rusi nesprístupnili všetky archívy a neodovzdali rodinám osobné dokumenty zavraždených vojakov. Stále nie je istý presný počet obetí ani zoznam mien. A na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu je žaloba príbuzných, ktorí obviňujú Moskvu, že stále nevydala informácie o okolnostiach smrti ich blízkych v Katyni.
Keď v roku 2007 Andrzej Wajda natočil film o Katyni, kde zabili aj jeho otca, šokoval drsnými scénami Poliakov, Rusov i väčšinu sveta. Katyň sa v Poľsku stala piatym najvyhľadávanejším slovom v domácom vyhľadávači na internete. Rusi sa po odvysielaní filmu snažili svoju vinu spochybňovať a svet ostal prekvapený, že dal Wajda vo filme znamienko rovná sa medzi zločiny komunizmu a nacizmu.
Budúci týždeň sa v Katynskom lese prvýkrát po 70 rokoch stretnú premiéri Ruska a Poľska Vladimir Putin a Donald Tusk, aby nad masovými hrobmi hovorili o tom, čo ich krajiny rozdeľuje.
Podľa poľskej mutácie týždenníka Newsweek 30 percent Poliakov stále nevie, kto pred 70 rokmi v Katynskom lese strieľal.
Poliakov pitval slovenský patológ
Pri prvej medzinárodnej pitve bol aj slovenský patológ František Šubík, ktorý počas vojny otvorene hovoril o teroristických metódach Sovietov. Po vojne ho súdili a donútili emigrovať. Katyň sa u nás vymazala z učebníc.
Katyň sa pre Slovákov stala symbolom sovietskych vojnových zločinov. Oficiálne len na dva roky, aj to nie pre všetkých. V tlači slovenského štátu (1939 - 1945), ktorý bol spojencom nacistického Nemecka, sa prvá zmienka o masakre poľských dôstojníkov objavila v apríli 1943. Krátko na to priniesli noviny oficiálne stanovisko ZSSR, ktorý svoju zodpovednosť jednoznačne poprel a lokalitu označil za oblasť archeologických vykopávok.
„Pre časť obyvateľstva bola Katyň propagandou Nemcov v čase, keď sa aj na spojenecké Slovensko dostávali informácie o zločinoch hitlerovcov. Pre väčšinu ľudí však bol masaker len potvrdením toho, čo o Stalinovom ZSSR od roku 1941 hovorila ľudácka propaganda, ale tiež slovenskí vojaci," hovorí historik Martin Lacko.
Poslali tam Šubíka Slovensko malo pritom svojho očitého svedka. Pár dní potom, čo Nemci objavili masové hroby v Katyni, vyslali nemecké úrady na miesto zástupcov z 12 okupovaných či spojeneckých krajín a neutrálneho Švajčiarska, medzi nimi aj profesora patologickej anatómie na Slovenskej univerzite (dnešnej Univerzite Komenského) a od roku 1942 šéfa zdravotníctva na Slovensku Františka Šubíka, známeho aj pod umeleckým menom Andrej Žarnov.
„Dojem, ktorý sme mali po príchode do Katynského lesa, bol hrozný. Strašnejší, než nám podávala denná tlač, lebo nemožno vylíčiť lesný priestor pokrytý siedmimi veľkými jamami so stovkami mŕtvol," opisoval Šubík vo svojej prednáške v bratislavskej Redute v máji 1943, ktorú priniesli takmer všetky médiá. „Nie som slabá povaha, no mŕtvoly v Katynskom lese v takom veľkom počte pôsobili strašlivým doj-mom. To sú trosky tiel v zrejmých poľských uniformách. Tu leží hlava bez majiteľa, bez očí, so zvyškom krásnych čiernych vlasov, s dvoma zlatými zubmi v chrupe."
Šubík tak náruživo prednášal o „teroristických metódach v sovietskom Rusku", že ho podľa českého historika Mečislava Boráka museli Ján Smrek a Laco Novomeský upozorniť, že podporuje nacistickú propagandu. Šubík sa potom stiahol. Na rozdiel od českého kolegu z medzinárodnej komisie lekárov Františka Hájeka nikdy neodvolal svoj podpis pod lekársku expertízu, ktorá potvrdzovala, že „tisícky poľských dôstojníkov boli usmrtené zastrelením na jar 1940, teda v čase, keď územie ešte spravoval Sovietsky zväz".
Musel utiecť Katyň Šubíkovi zmenila život. Pred koncom vojny ušiel do Rakúska, no po niekoľkých mesiacoch ho vrátili a v rokoch 1947 - 48 súdili. „Ako bývalého člena Štátnej rady a šéfa slovenského zdravotníctva ho súdili za kolaboráciu, za jeho antikomunistický postoj v prípade Katyň aj za hanobenie ZSSR," hovorí Lacko. Odvtedy žil pod stálym dozorom ŠtB.
Druhýkrát emigroval v roku 1952 a v Spojených štátoch v roku 1982 zomrel. „Ku katynskému prípadu sa verejne už nikdy viac nevrátil," dodáva Lacko.
Keď sa druhá svetová vojna v roku 1945 skončila a my sme vítali osloboditeľskú Červenú armádu, Katyň sa stala tabu na pol storočia. „Tento termín vymizol z médií, z publicistiky, z učebníc či encyklopédií. Prispela k tomu aj sofistikovaná sovietska propaganda, ktorá pripomínala Nemcami vyhladenú bieloruskú obec Chatyň. Blízkosť slov Katyň - Chatyň tak spôsobila vo vedomí mnohých ľudí skutočne chaos," hovorí Lacko.
Keď v apríli 1990 Sovietsky zväz po pol storočí priznáva, že v tamojšom lese jeho tajná služba NKVD zavraždila poľských vojakov, venujú zahraniční historici udalosti veľkú pozornosť. Slovenskí nie. „U nás je Stalinov ZSSR chápaný stále ako osloboditeľ, takže je akýmsi nepísaným pravidlom, že rozoberanie vojnových zločinov ZSSR je nežia-duce. Historici by však mali skúmať zločiny oboch totalitných systémov a otvorene pomenúvať bez ohľadu na to, či je to niekomu príjemné, alebo nie," myslím si Lacko.
(mim, wm)
