Upratovacie čaty nestíhajú spratávať kvety, ktoré nechávajú moskovskí cestujúci na akýchsi oltároch pre obete pondelkových teroristických útokov v moskovskom metre.
MOSKVA. Moskovským námestím Majakovského sa rozlieha dunivá hudba. „Toto je naša krajina,“ spieva drsný mužský hlas. Stovky mladých ľudí z proputinovskej organizácie Pokolenie proti teroru mávajú zástavami a ruskými vlajkami.
Na obrovskej obrazovke zatiaľ premietajú sugestívne fotky kusov tiel roztrhaných pri pondelňajšom teroristickom útoku na stanice metra Lubjanka a Park kultúry, pri ktorých zahynulo 39 ľudí.
Mladí putinovci
„Prišli sme sem podporiť políciu. Pomáhame im,“ hovorí osemnásťročný Kyrril. S čím? „Bojovať proti teroru.“ Ako? „Sme tu, aby sme zabránili bitkám. Robievame to dobrovoľne, trebárs i pri koncertoch,“ vysvetľuje. Mnohí z jeho kolegov sú však bojovo naladení a hudba, ktorá sa ozýva z reproduktorov, ladí k buchotu palíc milicionárov. Ruských nacionalistov prišli podporiť i vysokoškolskí študenti. Trebárs Katja a Kolja.
Larisa pracovala ako účtovníčka, má dve deti, dcérky Sašu
a Andreu. Teraz sú to siroty.
Shon Aliver, príbuzný obete teroristických útokov
Aj oni drukujú Putinovi. V definitívny mier v Rusku – bez teroristických útokov však neveria. A pochybujú i ľudia, ktorí sa zišli pri Lubjanke na pokojnú demonštráciu, kde zmarené životy pripomenulo dunenie zvonov.
Rovnako aj na peróne stanice moskovského metra Parku kultúry, druhej stanice, kde sa odpálila samovražedná atentátnička, sa rozlieha niečí hlas. Tentoraz ženský a pokojný. Postaršia žena v modrej šatke v ruke zviera Bibliu a spieva žalm. Jej spev za minútu prehluší trúbenie prichádzajúcej súpravy a hlásenie „Pozor, dvere sa zatvárajú“.
Kvetinárky sú vyťažené
Kvetiny, ktorými v utorok ľudia zaplnili priestor medzi dvomi koľajnicami, ráno zmizli. Upratovacie čaty ich v noci odniesli do kostolov, kde sa začali konať súkromné smútočné obrady.
Napriek tomu sú už od stredajšieho rána okolité stánky s kvetinami, hlavne blízko stanice Lubjanka, zasa poloprázdne. A kvetinárky sa nestačia oháňať. Za minútu prichádza ďalšie metro, v priebehu niekoľkých sekúnd pribúdajú do improvizovaného oltára zo živých kvetov ďalšie dva červené karafiáty, dve smútočné ruže, chryzantémy, biele tulipány.
Smútok za tetou
Pre Shona Alivera sa však aj v tomto hurhaji čas zastavil. „Dve noci som nespal,“ hovorí mladík s unavenými očami.
Na Lubjanke zahynula jeho teta, odvtedy sem prichádza každý deň, len čo metro ráno otvoria. „Larisa pracovala ako účtovníčka, má dve deti, dcérky Sašu a Andreu. Teraz sú to siroty,“ hovorí.
Potom sa ospravedlňuje s úsmevom, nechce už viac hovoriť. A ani nemôže, Tak ide aspoň vyrovnávať kytice, aby z lavice, kam ich ľudia kladú, nepadali. Zapáli sviečku.
Ľudia sa ponáhľajú v špičke, tak, ako sa ponáhľali v pondelok. Monštruóznym moskovským metrom dlhým tridsať kilometrov. Pýchou Stalina sa denne prepraví sedem miliónov ľudí. Moskovčania sa presúvajú medzi 180 stanicami na 12 linkách. Viac ľudí denne pendluje už len v Tokiu.
Lubjanka je srdcom mesta, na Červené námestie je odtiaľ len pár minút chôdze. Park kultúry je zasa na pompéznej okružnej linke s mohutnými lustrami a mozaikami.
Narušený stereotyp
Moskovčanom však zovšedneli. Denne prechádzali stanicami, ako je Krasnaja Vorota z červeného kaukazského mramoru, Majakovskou, kde niekoľkokrát priamo na peróne rečnil Stalin, denne išli cez Arbat, ktorý mal počas studenej vojny slúžiť ako letecký kryt.
Dennodenná tlačenica v metre však pompézne kulisy nijako neuľahčí. A tak sa i v pondelok ráno cestujúcim zdalo, že nie je nič nudnejšie než stereotypná cesta do práce, pri ktorej si človek číta noviny, knihu, počúva hudbu alebo spí. Až do chvíle, kým sa ozvali explózie, trhaviny vybuchli na tele mladých atentátničiek – podľa Kremľa zo Severného Kaukazu.
Fotografie tých, ktorí medzi nimi vtedy prešľapovali v ich blízkosti, teraz ležia medzi kvetinami. Na jednej z nich je sotva dvadsaťročný chlapec, čo sa smeje do objektívu, vedľa mladík, ktorý pózuje pred chrámom Vasilija Blaženého. O kus ďalej sedia o stenu opreté dve mladé dievčatá, kŕčovite sa objímajú a hlasno vzlykajú.
Ale tí Moskovčania, ktorí obete osobne nepoznali a ktorí dva dni po teroristickom útoku prechádzajú stanicami Park kultúry a Lubjanka, aspoň zdvihnú ustarané oči.
A mnohých zamrazí. Pre veľkú časť z nich sa totiž teror odohral práve na „ich linke“, „ich trase“ a pri frekvencii, akou tu metro jazdí, majú tisíce z nich oprávnený pocit, že ich krviprelievanie minulo len o vlások. Dav, ktorý tu vystupuje, vždy na moment ustrnie. Zastaví sa.
Rovnako ako muž, ktorý má ešte previazanú ruku. V pondelok tu bol. Dnes sa prekrižuje, ruku skryje akoby ospravedlňujúco do vrecka a mizne. Shon Alivero sa za ním len smutne pozrie. „Ustúpte trochu, prosím,“ hovorí. Už neplače, pomáha milicionárom usmerňovať dav, aby nechal prejsť cestujúcich s kvetinami.
Disidentka dostala úder
Menej pietna atmosféra však vládla na nepovolenej demonštrácii ruskej demokratickej opozície v centre mesta. Polícia tam zatkla desiatky ľudí. Slávnu ochrankyňu ľudských práv a bývalú sovietsku disidentku Ľudmilu Alexejevovú (82) sotil útočník, ktorého demonštranti odovzdali policajtom.
Tí ho však pustili a venovali sa radšej predstaviteľom demokratickej ruskej opozície, ktorá sa vždy 31. v mesiaci snaží organizovať protesty. Pripomína si tak 31. článok ústavy Ruskej federácie, ktorá zaručuje jej občanom právo na zhromažďovanie.
Upreli im ho aj včera, keď prišli protestovať proti teroristickým útokom.
Autor: Magdalena Sodomková, MF Dnes
