Je to krásny dom, ale bývať sa v ňom nedá.
Tak komentoval môj dedo akýsi hrad, kam sme dorazili v mojom detstve na výlet.
Vyfotografovali sme sa na nádvorí, kúpili si v stánku žltú malinovku a zasa sa vrátili vlakom domov. Spomenul som si na túto dávno zabudnutú historku minulý týždeň, keď americký prezident Obama a jeho ruský kolega Medvedev oznámili, že podpíšu novú zmluvu o odzbrojení v Prahe.
Šéfov svetových superveľmocí nemusí zaujímať, že si pre slávnostný okamih nevybrali najlepší čas. Rodinné hádky a domáce násilie na českej politickej scéne
pre nich nehrajú úlohu. Oni len chcú, aby pri ich návšteve bolo upratané a aby domáci priveľmi nezacláňali.
Keď si pomôžeme ešte iným prirovnaním, tak sú ako milenci, ktorí si z nedostatku lepšej príležitosti požičajú byt. Pokiaľ možno prázdny, s kľúčmi pod rohožkou a možno i vychladenou fľašou vína v chladničke. Ale tá nie je podmienkou. Hlavne nech sa na gauči neváľajú trenírky a nevrátia sa náhodou domov deti zo školy.
Nebuďme cynikmi, je iste celkom príjemné, že sa akákoľvek dôležitá svetová udalosť udeje v Prahe. Mestu to priláka turistov, zviditeľní ho to na mape sveta a ktovie, možno i zapíše do učebníc dejepisu. Chystaná zmluva nie je zasa taká svetodejná, ale trebárs je na začiatku novej kapitoly globálnych vzťahov.
Pesimisti tvrdia, že voľba miesta ukazuje, že minimálne z pohľadu Ruska sme stále na pol ceste medzi Moskvou a Washingtonom. A my by sme pritom boli radi oveľa bližšie k Západu. Optimisti oponujú, že je dobré, že nás tak vyvážene svet vidí.
Vlastne je aj úplne jedno, čo si o tom myslíme. A nikto sa nás na to ani nepýtal, ani pýtať nebude. Kľúče sú pod rohožkou.
