V pondelok večer si deti Izraela sadnú za slávnostný stôl, aby oslavovali Pesach, ktorý pripomína vyslobodenie ich predkov z egyptského otroctva. Súčasťou príbehu úteku Izraelčanov z Egypta je aj kľúčová scéna, keď sa otvorilo Červené more a ľud po ňom pod vedením Mojžiša prešiel suchou nohou.
Pri akejkoľvek úcte k tradícii túto časť Exodu považujem za takmer nemožnú. Nie preto, že roztvorenie mora sa len ťažko vysvetľuje. Mne tam nesedí iná vec. Ak boli starovekí Izraelčania skutočne predkami dnešných, tak si neviem vysvetliť, ako sa vedeli rýchlo zorganizovať do šíku a cez more prejsť.
Predpokladám, že všetko sa muselo odohrať rýchlo, keďže na egyptskom brehu číhali faraónovi vojaci a nech už more roztvorila nadpozemská sila, nemohla vlny od seba držať večne. Izraelčania sú totiž podľa mňa chronicky neorganizovaní, chaotickí a zásadne odmietajúci nasledovať inštrukcie. A to až do takej miery, že si neviem vysvetliť, ako zvládli nielen legendárny prechod cez Červené more, ale aj také historicky zdokumentované udalosti ako presvedčivé víťazstvá vo vojnách, vybudovanie prosperujúceho štátu a ďalšie operácie.
Neochotu nechať sa organizovať možno vidieť už medzi škôlkarmi. Nikdy, ale nikdy som nevidela škôlkarov na prechádzke, aby sa držali za ruky, aby dodržiavali smer „jazdy“ a neodbiehali na hlavnú cestu. Len málokedy som videla izraelských vojakov v základnej službe, vrátane členov elitných jednotiek, kde sú disciplína a organizácia nevyhnutné na prežitie, aby boli pripravení podľa inštrukcií. O tom ako Izraelčania jazdia, stoja v rade v bankách a ignorujú sirény na odchod do krytu, som tu už písala neraz.
Je to všelijaké, len nie organizované. A už sa fakt teším na to, ako sa v pondelok budeme strkať a prekrikovať, keď si budeme sadať k stolu. Kto by sa už namáhal robiť zasadací poriadok pre tridsať pozvaných.
