by sa tomuto žánru inak z diaľky vyhli.
Ak sa dá o niekom povedať, že ide o typického predstaviteľa starej dobrej školy, bol to práve Pavol Polanský. Mal spôsoby anglického džentlmena, hovoril plynule niekoľkými jazykmi, mal veľký prehľad (nielen v hudbe) a stihol urobiť toho toľko, čo by iným zabralo dva životy.
Narodil sa ako Pavel Feldman, na Slovensku si zmenil meno na Pavel Polanský, no pre Rakúšanov bol a navždy zostane Herr Paul. „Mal som a podnes mám bláznivú ideu, že človek by mal medzi ľudí roznášať dobrú kultúru, pretože keď to nerobí, tak roznášajú iní zlú,“ povedal v jednom z posledných rozhovorov. Mnohí s ním súhlasili, s jedinou výhradou – že kiežby takýchto „bláznov“ bolo čo najviac.
Všetko pre džez Keď uprostred 90. rokov začal z rádia Twist vždy uprostred týždňa zaznievať ten príjemný hlas nasledovaný nemenej príjemnou hudbou, mnohí sa začali učiť, že džez nie sú len virtuózne sóla, ale aj hudba nabitá emóciami, ktorá nie je určená iba intelektuálnemu publiku.
Pavol Polanský to veľmi dobre vedel už niekoľko desaťročí. Džezu prepadol už v 50. rokoch. Hral ho ako aktívny muzikant-bubeník s najväčšími dobovými hviezdami, iniciatívne založil dva orchestre a do rozhlasového vysielania ako redaktor džez prepašoval v časoch, o ktorých napísať, že džezu nepriali, je dosť jemne povedané.
Pavol Polanský
(14. 6. 1925 - 17. 3. 2010)
1952 – ukončil konzervatórium v Bratislave, odbor trúbka 1947 – založil Tanečný orchester bratislavských vysokoškolákov 1950 – 1957 – redaktor Čs. rozhlasu 1953 – zakladateľ a dirigent rozhlasového sláčikového orchestra 1968 – dramaturg a redaktor rakúskej rozhlasovej stanice Ö3
Obvinenia z propagácie „buržoáznej západnej kultúry“ dokázal ignorovať, pár rokov predtým mal úplne iné starosti. Hoci si jeho rodina po príchode nacistov zmenila meno, nechýbalo veľa a rozšíril by počet obetí poľovačky na Židov. Pred deportačným transportom ho vraj zachránila jeho vtedajšia priateľka, dcéra známeho operného speváka. Na jej naliehanie istý esesák v zatknutom spoznal muzikanta a zariadil jeho prepustenie.
Ako vlastne dokázal v polovici 20. storočia dostať do rozhlasového éteru džez? Jeho kamarát bol pilotom na linke do Paríža a pravidelne mu odtiaľ nosil nové platne. Prehľad o dobovej hudbe si ako Bratislavčan rozširoval aj počúvaním rakúskeho rozhlasu. Netušil, že tam čoskoro začne pracovať.
„Žil svoj sen,“ napísal nám v správe o úmrtí svojho otca Peter Polanský. Bola to pravda. Aj to bol dôvod, pre ktorý sa po príchode okupačných vojsk 21. augusta 1968 rýchlo rozhodol emigrovať do susednej Viedne. Až tam mohol konečne robiť prácu, ktorú mal tak rád, úplne slobodne. Bez zbytočných obmedzení a hlúpych rečí svojich nadriadených.
Vedeniu rakúskeho rozhlasu bolo okamžite jasné, že majú do činenia s profesionálom, ktorému chýba iba jediná vec – vlastná relácia. Na stanici Ö3 ju dostal pod názvom Musik zum Träumen už v októbri 1968 a odvtedy ju vysielal nepretržite neuveriteľných dvadsaťjeden rokov. Program s úspechom funguje dodnes, dnes ho môžete naladiť na Radiu Wien. Veľmi úspešná bola aj jeho spomínaná slovenská verzia, ktorú vysielal na Twiste pod názvom Pekná hudba.
Na Slovensko sa vracal aj pre porotcovanie v súťaži džezového festivalu v Žiline, vôbec mu však nesedela nová politická garnitúra. A hneď pri prvej návšteve Bratislavy mu vykradli auto. Preto zostal žiť až do smrti vo Viedni. Koniec koncov, v Rakúsku dostal za zásluhy najvyššie štátne vyznamenania, kým u nás len cenu udeľovanú súkromnou bankou niekoľkým osobnostiam kultúry a umenia.
Rodinná tragédia Okrem Petra, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že v Konzerthause vo Viedni roky pravidelne hrávajú najväčšie svetové džezové hviezdy, mal Pavol Polanský ešte jedného syna. Georg išiel ešte viac v jeho stopách – bol bubeníkom a veľmi vyhľadávaným. Nezvládol však nástrahy muzikantského života a vlani zomrel. Nemal ešte ani päťdesiat rokov.
Opäť raz sa potvrdila teória, že pre rodiča je najväčšou traumou, keď prežije svoje dieťa. Pavol Polanský to niesol veľmi ťažko a určite prišiel o jeden z dôvodov, prečo ešte ďalej žiť.
