BRUSEL. Prvá Schengenská dohoda, podpísaná 14. júna 1985, sa stala základným aktom postupného zrušenia kontrol na spoločných hraniciach s cieľom voľného prekračovania vnútornej hranice občanov zmluvných štátov a rozvoja voľného pohybu služieb a tovaru.
Schengenská dohoda nadviazala na Saarbrückenskú dohodu o postupnom rušení vzájomných colných kontrol, ktorú rok predtým uzatvorili Francúzsko a Nemecko. Jej vznik motivovali európski dopravcovia, keď štrajkovou pohotovosťou upozorňovali na neúnosné rady na hraniciach oboch krajín. Do diskusie o riešení problému vstúpili krajiny Beneluxu (Belgicko, Holandsko a Luxembursko), a týchto päť štátov podpísalo 14. júna 1985 v luxemburskom mestečku Schengen, ležiacom na rozhraní Luxemburska, Nemecka a Francúzska, tzv. Schengenskú dohodu, ktorá voľný pohyb osôb a tovaru signatárskych krajín umožnila.
Podmienky pre občanov nečlenských krajín Európskej únie, ktorí chceli prekročiť vonkajšie hranice schengenských štátov, sa stali predmetom doplňujúcej Konvencie z 19. júna 1990, ktorá spolu s prvou dohodou nadobudla platnosť 26. marca 1995 pre všetky signatárske krajiny s výnimkou Grécka a Talianska kvôli technickým ťažkostiam pri kontrolách v prístavoch. Podľa Konvencie sa zrušili kontroly na spoločných hraniciach a presunuli sa na vonkajšie schengenské hranice. S britskými, írskymi a dánskymi občanmi sa podľa Konvencie zaobchádzalo ako s občanmi schengenských krajín aj napriek tomu, že tieto tri štáty neboli signatármi dohody.
Do rámca Európskej únie bola Konvencia začlenená po nadobudnutí účinnosti Amsterdamskej zmluvy v máji roku 1999. Odvtedy sa uplatňujú a ďalej rozvíjajú predpisy schengenského acquis v rámci právneho a inštitucionálneho rámca EÚ.
Ako prevenciu nárastu kriminality v roku 1988 zriadili Schengenský informačný systém (SIS), ktorý sídli v Štrasburgu a má národné pobočky. Systém umožňuje rýchlu výmenu údajov o osobách a niektorých artikloch (osobitne o zbraniach a drogách) medzi políciami a colnými úradmi schengenských štátov. Pôvodný systém bol upravený na dočasné použitie, aby nové členské krajiny mohli vstúpiť do schengenského priestoru, a v súčasnosti sa pracuje na novom SIS II.
Dnes je prijatie "schengenskej" legislatívy jednou z podmienok vstupu kandidátov do Európskej únie. Členmi schengenského priestoru sú v súčasnosti krajiny EÚ s výnimkou Írska, Veľkej Británie, Cypru, Rumunska a Bulharska, a ďalšie tri štáty mimo EÚ Nórsko, Island a od decembra 2008 Švajčiarsko.
Slovenská republika sa zaviazala k implementácii Schengenského dohovoru podpísaním prístupovej zmluvy v Aténach 16. apríla 2003, záväzok vstúpil do platnosti 1. mája 2004 a Slovensko spolu s ďalšími členmi EÚ vstúpilo do schengenského priestoru 21. decembra 2007.
