Pred domom po rekonštrukcii. „Stano Radič mi povedal, že som uňho na pozorovaní. Že som veľký idealista.“ Inak sa vo svojom živote stretol aj s úplatkami, dokonca jeden dostal: „Desaťtisíc korún, pred rokmi. Pripomínam, že som zarábal niekoľkonásobne viac. Nevedel som, čo robiť. Aj človek, čo to doniesol, mal z toho hlúpy pocit. Nič som mu nepovedal, bol to len sprostredkovateľ. Poslal som ich pod iným menom jednej učiteľke na strednom Slovensku na zakúpenie zväčšovacieho prístroja.“ Priamo v dome prevádzkuje jeho manželka čajovňu (na snímke hore): „Je to asi najlacnejšia krčma v Bratislave. Nedávno sem prišiel Jožko Šebo, manažér Janky Kirschnerovej, osláviť narodeniny svojej dcéry – a hovoril, že to tu roztočí. Keď nakoniec platil okolo tristopäťdesiat korún, mierne sa hanbil. Tu sa nefajčí a nepodáva alkohol.“
Jozef Banáš je ľuďom pohybujúcim sa v diplomacii dôverne známy. Precestoval svet ako vyslanec, potom dal štátnej službe na niekoľko rokov pokoj a vrátil sa ďalšími dverami – je generálnym sekretárom Aliancie nového občana. Stranu aj seba považuje za subjekty s veľkými ambíciami: „Poviem vám ich presne. Mám ambíciu kandidovať do Európskeho parlamentu alebo do štruktúr Európskej komisie. Nechcem, aby ma tam strana nominovala, ale chcem, aby ma strana navrhla a ponúkla do súťaže.“
Či sa mu podarí ambície aj naplniť, uvidí zakrátko, po voľbách. Istá je už jedna z prekážok – jeho meno je publikované v neoficiálnom zozname spolupracovníkov ŠtB.
„Som zásadne proti otváraniu lustračných materiálov. Nie je to o ničom inom ako o pomste. Ale na jednom otvorení zásadne trvám – a to je môj spis. Pracoval som celý život v zahraničnom obchode a diplomacii a tieto činnosti vždy boli a sú kontrolované rozviedkou.“
Hovorí, že nebol žiadnym špiónom: „Vtedy bolo bežnou praxou odovzdávať hlásenia o stykoch s cudzincami. Som silne presvedčený, že o každom, kto bol v tom čase v kontakte s nimi, existuje nejaký spis.“
On sám pritom podpísať efektívnu spoluprácu s ŠtB odmietol: „A výsledok bol, že som z toho dôvodu nebol v roku 1978 vyslaný na zastupiteľský úrad do Viedne. Nebol som vhodný pre Západ a po siedmich rokoch ma poslali do bývalej NDR.“
Volil Mečiara aj Dzurindu
Banáš prešiel do politiky z lukratívneho postu manažéra nadnárodnej tabakovej spoločnosti – mimochodom, vtedy nefajčil, dnes, pod vplyvom politiky, zase začal. Cítiť z neho zdravé sebavedomie, za jednu zo svojich najväčších výhod považuje schopnosť dohovoriť sa v piatich jazykoch – vie po nemecky, anglicky, francúzsky, rusky aj maďarsky. Tvrdí, že nevie, kto dal Pavlovi Ruskovi tip, aby ho oslovil s ponukou na vstup do strany.
„Neprijal som okamžite. Vo firme, kde som pracoval, som sa mal tak, ako sa nemá asi deväťdesiat percent Slovákov. V strane som klesol na zárobku, ale tak sme sa dohovorili. Nešiel som do politiky kvôli peniazom, ale kvôli svojmu idealistickému presvedčeniu. Vnútorným pocitom, pre ktorý som sa rozhodol, bolo, že som bol veľmi sklamaný – prvýkrát som volil Mečiara, druhýkrát Dzurindu.“
Čo sa týka aliancie, tipuje, že získa štrnásť percent. Koniec koncov – aj to, ako sa dostal do diplomacie, je malým zázrakom. Prihlásil sa sám: „V televízii vystúpil jeden človek z ministerstva zahraničných vecí. Druhý deň som prišiel na vrátnicu, vytočil som ho a oznámil som, že som ho videl v televízii a chcem pracovať v diplomacii. Bol mierne šokovaný, ale zavolal si ma hore. Povedal som mu, aké jazyky ovládam, dal si to preveriť a prijal ma.“
Pracoval na rôznych oddeleniach československého ministerstva, päť rokov bol vo východnom Nemecku, po revolúcii, v rokoch 1990 až 1992 bol vyslancom v Rakúsku: „To ja som vymyslel, aby sa tam stala veľvyslankyňou Vášáryová. Mala veľmi dobrú nemčinu, dobre vyzerala. Navrhol som ju cez VPN. Potom som dostal ponuku stať sa jej zástupcom.“
Dostal úplatok, dal ho na charitu
Zrejme vďaka kariére v diplomacii si Banáš dnes žije dobre: „Mám auto Nissan Primera, z bazáru za stopäťdesiattisíc korún, jazdím na straníckej Octavii. Dom, ktorý môže mať dnes hodnotu desať miliónov, som kúpil v roku 1989. Na inzerát vo Večerníku, za tristotisíc korún.“ Odvtedy vyzerá, samozrejme, po prestavbách úplne inak: „Mám tam aj saunu, to tam napíšte. Nech nehovoria, že som si to staval po vstupe do politiky.“
Toho, že by sa stal niekedy nezamestnaným, sa neobáva, v banke má vraj teraz úplne presne pol milióna korún. Zarábať začal už počas štúdia – pracoval ako športový redaktor týždenníka Tip, napísal niekoľko kníh, filmových scenárov a divadelných hier.
„Nie som spisovateľ, hoci písanie je mojím snom. Aj tento dom som si kúpil vďaka tomu snu. V osemdesiatych rokoch som vyhral za filmovú poviedku dvadsaťtisíc korún, za režijný scenár k nej som dostal štyridsaťdvatisíc. Za socializmu to boli obrovské peniaze. Ešte stále dostávam nejaké tisícovky ako tantiémy.“
Keď zverejnili v rakúskych novinách jeho humoristickú esej o politike, k jeho menu napísali – vyslanec, humorista. Autor: FOTO - ĽUBOŠ PILC
