Odhodlaný pohľad Jána Figeľa – v ústrety lepšej budúcnosti SR.
O Jánovi Figeľovi sa toho vie málo. Teda niežeby sa o ňom málo hovorilo. Všetky také rozhovory sa však týkajú skôr jeho pracovnej náplne. Tou je, zjednodušene, naše prijatie do európskych a transatlantických štruktúr.
Figeľ je vlastne taký „lobista“. Stretáva sa s vplyvnými ľuďmi vo svete, hovorí o našich pozitívach a hľadá východiská z negatív. Aj opoziční poslanci oceňujú jeho prácu, ktorú za tri a pol roka pre Slovensko urobil. Zároveň takmer neposkytuje rozhovory na súkromné témy – nemá na to čas, a nezúčastňuje sa na vnútropolitických šarvátkach – nemá na to chuť. Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí zodpovedný za integráciu Slovenska do Európy a bezpečnostnú politiku vo vzťahu k NATO je ďalším východniarom, čo sa presadil.
O svojich ľudských nerestiach by pritom vedel rozprávať: „Hoci viem, že ich treba v prvom rade prekonávať. Ja by som mohol viac dbať na reguláciu svojho času a dochvíľnosť. A niekedy mám pocit, že som viac dôverčivý, ako by som mal byť. Ale to sú povahové črty. Stále si pripomínam to osvedčené otcovské dôveruj, ale preveruj.“
Figeľ však zároveň vie, že to neplatí iba jednosmerne: „Nemôžeme čakať, že iní budú lepší, že oni sú zdrojom problémov a oni by sa mali zmeniť, ak to necítime u seba. Ak chceme byť kritickí a chceme lepší svet, musíme začať sebakritikou. Vtedy to bude spravodlivé a účinné.“
Z regiónu do sveta
Keď začal Figeľ v roku 1989 spoluzakladať KDH v regióne, neplánoval politickú dráhu, skôr lokálnu angažovanosť. Niekdajší konštruktér v oblasti výkonnej elektroniky chcel mať po revolúcii najmä možnosť realizovať vedomosti a skúsenosti v slobodnej ekonomike. Už v roku 1992 bol však zvolený za poslanca slovenského parlamentu.
„Odvtedy sa preklopila výhybka a človek ako keby išiel po inej koľaji. Zanechal som elektronický svet a stále viac ma to vťahovalo do celoštátnej a zhruba o rok aj do medzinárodnej politiky. V roku 1993 som bol zvolený do Rady Európy, cez pôsobenie v Štrasburgu som sa stále viac a viac ocital v zodpovednosti za zahraničnú politiku Slovenska.“
Tak to pokračuje podnes – mení sa len podiel pracovného času Jána Figeľa. Rastúce šance na naše etablovanie sa vo svete mu, pochopiteľne, ukrajujú čoraz viac zo súkromia.
„Sú týždne, keď ide o sedemdňový kolotoč s povinnosťami aj cez víkend. Inokedy je to sústredené do období intenzívnych rokovaní, napríklad v Bruseli. Nechýbajú obdobia vyplnené návštevami regiónov. Nemám akýsi štandardný deň. Myslím však, že v rodine mám oporu. Najmä manželka chápe, že toto obdobie treba zvládnuť. To som rád. Rodina je pre mňa veľmi dôležitá.“
Všetok voľný čas teraz Figeľ venuje jej – má štyri deti, dve dospievajúce dievčatá a dvoch malých chlapcov. Žijú v rodinnom dome v Čaklove, okrem neho majú záhradu a chalupu po otcovi z minulého storočia: „Je však neobývaná a neobývateľná. Ide o hlinený dom, aký sa dnes väčšinou dáva zbúrať. V hline sa býva ťažko.“ (Smiech.)
Predtým ho zlákal aj futbal, od tvrdého úrazu krčnej chrbtice a nasledujúcej operácie ho už vraj prenecháva mladším: „Vyradilo ma to na niekoľko mesiacov nielen z práce. Dostal som sa až do rehabilitačného strediska pre náročné úrazy v Kováčovej. Liečenie tam ma utvrdilo v názore, že človek musí prijať každé utrpenie, a dalo mi obraz aj o tom, že ľudia okolo nás trpia podstatne, podstatne viac.“
Z aktívnych foriem trávenia osobného voľna sa teda nateraz rozhodol zostať radšej pri šachoch a možno aj turistike. Kedysi mal pritom blízko aj k hudbe, spieval vo folklórnej skupine.
„Aj dnes mám hudbu rád a nielen klasickú, akou je hymna zjednotenej Európy, Beethovenova Óda na radosť.“ (Smiech.)
Autor: FOTO – TASR
