Že vraj teda irackí židia sú tak trochu zvláštni („teda nič v zlom“) , ale jedlo majú dobré. Vtipné je, že mi to hovoria zväčša ruskí prisťahovalci, ktorí s „Iračanmi“ veľmi do kontaktu neprichádzajú. Zato vedia vymenovať iracké jedlá, aj keď si nie som celkom istá, či vedia, čo je čo.
Faktom je, že iracké jedlo je skutočne lahôdka. Hlavne v porovnaní s pomerne planou aškenázskou kuchyňou, čo ani netuší, čo s jedlom narobia orientálne koreniny, kvalitná ryža aj praobyčajný baklažán. Na druhej strane je trochu smutné, že komunita, čo sa spája okrem iného s babylonským Talmudom, sa do pamäti Izraela vryla hlavne jedlom.
Iračania si však za to môžu tak trochu sami. Ich rodiny sú posadnuté jedlom a spoločnými posedeniami nad obrovskými misami, na ktorých sú najmenej štyri chody. A to teraz nehovorím o slávnostnom jedle, ale bežnej večeri. Aj názvy ich jedál znejú tak, že ich chcete hneď vyskúšať. Dali by ste si kičri, toršanu, červenú kubu alebo šolet po iracky?
V našej rodine sa polovážne hovorí o tom, že moji aškenázskí švagrovia sa priženili aj preto, že už im nechutili pomleté husacie pečienky a gefilte fish ich mám. Veď kto by ich nevymenil za kačacie stehienka so sušeným ovocím a mandľami?
Ale, aby sme si rozumeli. U mojich svokrovcov sa o irackej kuchyni nerozpráva. Lebo však irackí židia to nie sú len nejakí takí, čo sa radi najedia a bodka. Je medzi nimi veľmi veľa úspešných ľudí. Vždy ma pobaví, keď mi svokra naloží ďalšiu kopu na tanier („Si bledá, konečne sa u nás poriadne naješ“) a medzi dvoma hltmi nejakej dobrej špecialitky mi pripomenie, že teda napríklad aj tí bratia Maurice a Charles Saatchiovci zo Saatchi and Saatchi sú židia z Bagdadu. A dobrú chuť!
