ANKARA, TEL AVIV. Jeden týždeň, dve rezolúcie a dvaja nahnevaní veľvyslanci na ceste domov do Ankary. Po zahraničnom výbore americkej Snemovne reprezentantov zahlasoval aj švédsky parlament za rezolúciu, ktorá označuje turecké akcie proti Arménom v roku 1915 za genocídu.
Rovnako ako v americkom prípade rezolúcia prešla len tesne. Podobná bola aj reakcia švédskej vlády, aj Bieleho domu. Rezolúcie označili za škodlivé pre vzťahy s Tureckom a teraz robia všetko pre to, aby zmiernili ich dôsledky. Turecko zúri a z oboch krajín povolalo domov na konzultácie svojich veľvyslancov.
Kontroverzná minulosť
Pre Turkov je vyvraždenie asi jeden a pol milióna Arménov (to číslo uvádzajú Arméni, Turci spomínajú tristotisíc ľudí) škvrnou, čo neochotne, ale predsa priznávajú. Odmietajú však, že išlo o genocídu. Hovoria, že sa chcú pozerať do budúcnosti, a preto sú pripravení na zmierenie s Arménmi, ktoré sa už opatrne začalo. A rezolúcie o tom, ako Turci vyhladzovali Arménov, podľa Ankary zmiereniu nepomôžu. To isté si myslí aj švédsky minister zahraničia Carl Bildt.
Švédsko, ktoré na rozdiel od viacerých členov únie podporuje vstup Turecka do Európskej únie, je teraz v očiach Ankary zradcom. Zradili vraj aj spojenci vo Washingtone. Turecko sa vyhráža ďalekosiahlymi akciami.
Ako však pripomína BBC, podobne plamenne Turci kričali, aj keď rezolúciu o genocíde Arménov schválilo Francúzsko. Netrvalo dlho a komunikácia, a hlavne ekonomické vzťahy sa rýchlo obnovili.
Povinné turecké jazdy
Je jasné, že debaty o genocíde sa teraz v Turecku ujali nacionalisti a premiér Recep Tayyip Erdogan ich musí nasledovať. Obviňovanie z ťažkých zločinov je pre Turkov emocionálna záležitosť, ktorá ich vyháňa do ulíc.
Vedia to aj v Štokholme a hlavne vo Washingtone. Biely dom teraz pracuje na tom, aby sa rezolúcia neobjavila na hlasovaní celej snemovne. Komentátori pripomínajú, že aj keď prezident Obama zrejme stojí na strane Arménov, ktorých loby je na rozdiel od Turkov, zdá sa, úspešnejšia, nemôže si dovoliť rozkol s Ankarou.
Hlavne po tom, čo ohlásil novú éru vzťahov s islamským svetom a Turecko považuje spolu s Izraelom za hlavného spojenca v regióne.
Ani Turci si napriek emóciám nemôžu dovoliť konflikt s Američanmi a ani Švédmi. Prieči sa to ich ambíciám vstúpiť do únie aj ich závislosti od americkej hospodárskej či vojenskej pomoci.
