ch prezidenta Tita, zomrel minulý týždeň.
Často sa na Balkáne zvykne hovoriť, že v Juhoslávii za „mäkkého“ komunizmu prezidenta Josipa Broza Tita boli iba dvaja skutoční disidenti. Najznámejší z nich, dlhoročný vrcholný komunista a neskôr najväčší kritik Milovan Djilas si odsedel vo väzení 11 rokov.
Na rozdiel od neho nepochádzal „disident číslo dva“ Mihajlo Mihajlov z komunistickej strany. Bol to intelektuál z univerzitného prostredia a ako napísal srbský magazín NIN, najviac sa podobal na disidentov z iných krajín východnej Európy. Jeho boj za ľudské práva, slobodu prejavu a demokratizáciu začal ako mladý akademik a po viacročnom väzení v ňom pokračoval aj v americkom exile.
Moskovské leto Mihajlov sa narodil ako dieťa ruských imigrantov, ktorí do Srbska ušli po páde cárizmu v 20. rokoch. Vyštudoval ruskú literatúru a neskôr ju prednášal na univerzite v Zadare.
Zlom v jeho živote prišiel v lete 1964, keď absolvoval päťtýždňový výmenný pobyt v Sovietskom zväze. Počas návštev Moskvy a Petrohradu sa zhováral s ruskými študentmi či novinármi, ktorí mu vysvetlili, ako to v ich krajine v skutočnosti vyzerá.
Svoje zážitky spísal v cestopise Moskovské leto. Dva jeho diely vydal začiatkom roka 1965 belehradský literárny magazín Delo. „Predtým som vôbec nerozmýšľal o politike. Nie som vzbúrenec, psychologicky nie som taký typ. Do politiky som bol doslova dotlačený, bránil som sa Titovi,“ spomínal neskôr Mihajlov pre srbský magazín NIN.
Ako dodal, keby pri moci v Moskve zostal Nikita Chruščov, zrejme by sa nič nestalo. Medzitým sa však do Kremľa dostal tvrdý Leonid Brežnev. Po vydaní cestopisu sa u Tita sťažoval sovietsky veľvyslanec. Tito, ktorý balansoval medzi Sovietmi a Západom, sa tentoraz rozhodol zakročiť.
Juhoslovanských komunistov sa tiež mohlo dotknúť Mihajlovo tvrdenie, že prvý gulag v Sovietskom zväze založili už za Lenina v roku 1921. Na rozdiel od Stalina si Leninovo ideologické dedičstvo vážili aj v Belehrade. Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag napísal, že Mihajlov sa mýlil: prvý gulag nevznikol v roku 1921, ale už v roku 1919.
Mihajlo Mihajlov
(26. 9. 1934 - 7. 3. 2010)
1965 – po návšteve Sovietskeho zväzu uverejnil kritický cestopis, za ktorý ho odsúdili na tri a pol roka, 1974 – do väzenia ide na ďalších sedem rokov za „nepriateľskú propagandu“, 1977 – po predčasnom prepustení cestuje do Spojených štátov, kde zostáva žiť a organizuje hnutie za demokratizáciu Juhoslávie.Najskôr dostal Mihajlov iba podmienku. Keď však s ďalšími kolegami napísal Titovi otvorený list, v ktorom monopol strany v krajine prirovnal „k istému druhu stalinizmu“ a chystali sa založiť politický časopis, Mihajlova zatkli. Vo väzení strávil tri a pol roka, z toho vyše pol roka na samotke. Keď ho prepustili, písal aj naďalej texty vyzývajúce na demokraciu a rešpektovanie ľudských práv. A opäť skončil vo väzení, tentoraz na sedem rokov.
Po odsedení necelej polovice trestu ho pri hromadnej amnestii prepustili. Dostal aj pas, a keď ho počas jeho návštevy Ameriky znova obvinili, rozhodol sa zostať v Spojených štátoch. Tam prednášal na univerzitách a pomáhal formovať hnutie za demokratické zmeny v Juhoslávii.
Západ nás nepodporoval Mihajlov v jednom rozhovore odmietol, že by v Juhoslávii, kde mohli občania voľne cestovať, bolo málo disidentov. „Bolo nás oveľa viac, ale pravdou je, že nemôžete byť disidentom, pokiaľ nemáte podporu Západu. A pre Západ bol Tito hrdina. Na konci jeho vlády bolo však v Juhoslávii proporčne viac politických väzňov ako v iných krajinách východnej Európy,“ povedal Mihajlov v rozhovore pre Transitions Online.
Na rozdiel od mnohých politických väzňov, ako napríklad neskoršieho prvého chorvátskeho prezidenta Franja Tudjmana, Mihajlov nebol nacionalista. Už v roku 1978 v rozhovore pre americký Newsweek predpovedal, že po páde Tita dôjde v krajine „ku krviprelievaniu, pretože je to z demokratického a sociálneho vývoja logické“.
Do Belehradu sa vrátil z exilu až v roku 2001, keď vojny prehrmeli a Srbsko sa zbavilo vlády Slobodana Miloševič. Na úcte medzi Srbmi mu neubrali ani roky v cudzine. Jeho odvahu ako jedného z mála ocenil aj syn Milovana Djilasa. „Bol to pravý disident, ktorý ani na chvíľu nemyslel na seba, ale na vec, za ktorú bojoval,“ povedal Aleks Djilas portálu B92.
