Článok pokračuje pod video reklamou
PRAHA. Je to jedno z mnohých prvenstiev Afganistanu, ktoré ho zaraďuje do kategórie krajín úplne zaostalých. Ale na druhej strane aj nezávislých, izolovaných a uzavretých pred pokrokom.
Afganistan je jedným z mála štátov bez železnice. To sa má čoskoro zmeniť, po prvý raz v histórii by mali viesť koľaje z uzbeckej hranice až na letisko v severoafganskom oblastnom centre Mazar-E-Sharif.
Železnice bývajú často spájané s európskymi kolonizátormi. Afganci sú preto dodnes tak trochu pyšní na to, že ich krajinu nepreťali žiadne koľaje: ani tie širokorozchodné ruské, ani tie užšie, britské.
Je to len začiatok
Uzbeci minulý týždeň sľúbili, že 75kilometrový kus železnice do Mazar-E-Sharifu postavia rýchlejšie, než sa pôvodne predpokladalo. Projekt za 129 miliónov dolárov financuje Ázijská banka pre rozvoj.
Postaviť železnicu však nie je ľahké. Afganistan je divoká a nebezpečná krajina a kladenie koľají je tu rovnako riskantný podnik ako kedysi v americkej prérii, kde sa to zasa nepáčilo miestnym Indiánom.
Len čo sa však v krajine raz objavia koľaje, ich sieť sa začne rýchlo zahusťovať. Aj aktuálny kúsok železnice má byť len začiatkom „koľají“ v Afganistane a krajina sa má napojiť hneď na dve veľké železničné siete – bývalú sovietsku a perzskú.
Odpor proti vlakom
Najväčšou prekážkou železnice v Afganistane sú v súčasnosti Talibovia. V minulosti to boli afganskí horali, s ktorými všetky vojny prehrali Angličania. Emir Abdurrachman mohol odmietnuť nielen vlak (vydal v krajine, v ktorej nebol ani meter koľají, zákaz jazdiť vlakom), ale i telegraf.
Potom prišiel s nápadom železnice slávny Ferdinand Marie Vicomt de Lesspes (Francúz, ktorý sa preslávil vybudovaním Suezského prieplavu). Afganci opäť odmietli, rovnako ako návrh sovietskeho vodcu Chruščova, ktorý chcel koľaje postaviť po celom pohorí Hindukuš.
Neuspelo ani OSN pri výstavbe tratí z Turecka do Singapuru. Zdá sa však, že až teraz je afganský odpor k vlakom zlomený.
