Prvý poľský nekomunistický minister zahraničných vecí musel za štyri roky riešiť najväčšie zmeny
v postkomunistických štátoch.
Keď v roku 1989 prvý poľský nekomunistický premiér Tadeusz Mazowiecki zostavoval vládu, hľadal na post ministra zahraničných vecí niekoho, kto bude pre svet jasným signálom zmien v Poľsku.
„Bol som presvedčený, že je to vizitka v zahraničí a tá vizitka musí byť absolútne nová,“ povedal nám v rozhovore Tadeusz Mazowiecki. Touto vizitkou sa stal Krzysztof Skubiszewski (8. 10. 1926 - 8. 2. 2010). Mazowiecki si bol istý, že jedine toto meno prijme vtedajší prezident Wojciech Jaruzelski.
Ten Skubiszewského poznal, bol členom Konzultačnej rady, ktorú Jaruzelski zriadil v 80. rokoch. Už vtedy mohol vplývať na komunistickú vládu ako člen Rady, aby robila ústupky k opozícii.
Od 50. rokov bol spojený s Univerzitou Adama Mickiewicza v Poznani, kde študoval, potom prednášal medzinárodné právo. Za odsúdenie antisemitských čistiek a inváziu do Československa v roku 1968 mu dva roky odopierali získať titul profesora. Ako prvý nekomunistický šéf poľskej diplomacie musel za štyri roky zvládnuť veľmi veľa: Poľsko i ostatné štáty po páde železnej opony prechádzali revolučnými zmenami.
Za štyri roky v úrade šéfa diplomacie koordinoval vysťahovanie ruských vojsk z Poľska a začal vyjednávať o vstupe krajiny do Európskej únie a NATO.
