Kedysi reportoval o vojne na Severnom Kaukaze, teraz ako verejná osobnosť zvádza boj o Čečena, ktorý v nej bojoval a bojí sa o vlastný život.
PRAHA. „Našiel som ho v Poštornej,“ hovorí český senátor Jaromír Štětina. Vôbec na ňom nie je poznať, že je zrejme pred veľkým bojom s českou políciou, zákonmi a možno sa púšťa i do sporu, v ktorom sa na jeho stranu nepostaví zďaleka väčšina českých občanov.
„Nie, doma ho nemám,“ usmieva sa senátor a z pochopiteľných dôvodov neupresňuje, kde teraz 29-ročný Čečen Timur Borchašvili je. Toho chcú české úrady vyhostiť do rodného Gruzínska, kde mu podľa obáv českého senátora hrozí smrť.
Tajná skrýš
„Pomohol som mu nájsť úkryt a organizovať jeho nelegálny pobyt na území Českej republiky,“ dodáva.
Poštorná je zachytávacie zariadenie pre cudzincov. Skrátka kriminál.
Timur Borchašvili, gruzínsky Čečen, tam prežil už rok, keď ho objavil Štětina. Našiel ho v depresii a nedôverčivého. Od roku 2007 hľadal márne v Česku nejakú pomoc, a tak teraz v každom vidí agenta ruských tajných služieb. Preto Štětina začal menovať čečenských poľných veliteľov, s ktorými ako novinár v čase rusko-čečenskej vojny preliezal zákopy. Nemohol ich poznať z tlače, neboli takí slávni. Len z bojového poľa.
Rovnako ako mladý partizán Borchašvili. To rozhodlo.
Potom Timur opísal, ako dvadsaťročný chlapec prevádzal novinárov tajne z rodného Pankiského údolia ležiaceho v gruzínskom pohraničí, do vojnového Čečenska. Keď Rusko do Čečenska nikoho nepúšťalo, i senátor túto nebezpečnú trasu neraz s partizánmi prešiel.
Bojí sa o život
„Keď sa vrátim do Gruzínska, zabijú ma,“ hovoril ešte v krimináli a myslí si to i teraz. Borchašvili sa skrýva už nielen pred ruskými tajnými službami, ale aj pred českou „spravodlivosťou“.
Od nedele má totiž byť kdekoľvek inde, len nie v Česku. Ministerstvo vnútra ho vyhostilo bez toho, aby sa dočkal odvolacieho súdu, na ktorý sa po opakovaných zamietnutých žiadostiach o azyl odvolal.
Senátor Štětina sa do prípadu zahryzol najtypickejším buldodžím spôsobom.
Dvakrát už dosiahol, že Timurovi vízum predĺžili. „Teraz už som všetky dostupné prostriedky, aby Timur nemusel odletieť, vyčerpal,“ povedal v rozhovore pre SME Štětina.
„Nezostávalo mi nič iné, než mu pomôcť sa ukryť. Urobil som to na základe paragrafu 28 Trestného zákona o krajnej núdzi, takže som sa nedopustil trestného činu.
So synom exprezidenta
Štětina je s Timurom stále v spojení a dúfa v zázrak: vraj ministerstvo vnútra nakoniec uzná, že vyhostenie nezodpovedá ani zákonu, ani dobrým mravom. „Dostávam veľa xenofóbnych a vulgárnych odkazov. Mnoho ľudí ma však aj podporuje,“ hovorí.
Dnes si na svoj boj zoberie pred českých novinárov aj významného člena čečenskej diaspóry Anzora Maschadova, syna zavraždeného čečenského prezidenta Aslana Maschadova. Spolu sa pokúsia brániť právo Čečenov v núdzi na ochranu.
Nálepka Čečen rovná sa zločinec, je nefér
Syn zavraždeného čečenského prezidenta Aslana Maschadova ANZOR prišiel do Prahy podporiť krajana, ktorého chcú vydať do Gruzínska.
PRAHA. Anzor Maschadov sa nezaujíma o politiku, nebehá po horách s kalašnikovom a nevedie partizánsky oddiel do ďalšieho útoku proti „ruskému agresorovi“. Syn prezidenta Čečenskej republiky Ičkeria Aslana Maschadova, ktorého zabilo ruské komando v roku 2005, žije s rodinou a deťmi v Nórsku, ale nijako sa neskrýva. Do Prahy prišiel na výzvu českého senátora Jaromíra Štětinu, ktorý tak chce pritiahnuť pozornosť k prípadu Čečena, gruzínskeho občana Timura Borchašviliho.
Poznáte Timura osobne? Myslíte, že by mu v Gruzínsku niečo hrozilo, keby sa vrátil?
„Stretli sme sa s ním v Gruzínsku, keď sme tam boli s otcom na pozvanie vtedajšieho prezidenta Eduarda Ševardnadzeho. Česká republika by mu mala rozhodne pomôcť, pretože inak sa môže stať, že ho vráti a v Gruzínsku ho zavraždia. Potom už bude neskoro premýšľať.“
Stáva sa i v ostatných krajinách únie, že čečenských utečencov odmietajú?
„Mnoho ľudí od nás utieklo, pretože sa ich rodinám niekto vyhrážal, boli v nebezpečenstve, niekoho blízkeho im už zavraždili. Nikto z našich ľudí len tak neopustí svoje domy, kde prežili celý život a majú i príbuzných. Musia odísť. Lenže v poslednom čase začali viaceré európske krajiny Čečenom odmietať vydanie práva na pobyt. Európania dvakrát poslali komisiu do Čečenska, tam im ukázali zopár ulíc, aquapark, celý čas ich ochraňovali, tak nečudo, že záver bol: v Čečensku je pokoj. No aký je to pokoj, keď tam zabíjajú ľudí, ktorí nesúhlasia s politikou Kremľa na Severnom Kaukaze? Aký je to pokoj, keď tam novinári môžu vstúpiť len pod dozorom či keď tam vraždia obrancov ľudských práv?“
Možno Európa len robí rozdiel medzi utečencom civilistom a utečencom vojakom, čo bojoval v armáde vášho otca...
„Môj otec nebol nijaký Usáma bin Ládin. Dodnes Rusko nenašlo a nepredložilo dôkaz, že sa môj otec podieľal hoci na jedinom teroristickom čine. Nikto nemá právo nazývať ho teroristom. Nijaký súd to nepreukázal. Lenže v Rusku možno na niekoho nalepiť nálepku Čečen rovná sa terorista alebo zločinec a potom ich podľa plánu likvidovať. Keď sa nad tým zamyslíte, tak európske krajiny nemajú dôvod odmietať pobyt bývalým čečenským vojakom a popierať ich právo na hľadanie bezpečnej krajiny.“
V opatrnosti je však aj kus racionálnej obavy, aby sa k nám neuchyľovali ľudia, ktorí unášali novinárov či deti používali ako rukojemníkov...
„Chcete, aby som vám povedal mená tých, čo majú na svedomí také zločiny? Sú známe, predovšetkým mená tých, čo také „zákazky“ zadávali. A práve tým sa štátne orgány európskych krajín majú zaoberať - vyhľadávať zločincov. Budem rád, keď ľudia, ktorí majú na svedomí také strašné zločiny, budú potrestaní. Sám som sa zúčastnil v bojoch a rozhodne to neľutujem. Som pyšný na to, že som mohol brániť svoju krajinu pred tými katmi.“
Petra Procházková
Autor: Agentúra Epicentrum
