Mnohí Juhoafričania sú po dvoch desaťročiach sklamaní. Medzi ľuďmi zostala veľká nerovnosť. Úplne nevymizlo ani rasové napätie.
KAPSKÉ MESTO, BRATISLAVA. Tretia cela Nelsona Mandelu sa viac podobala na luxusný hotel, ako na väzenie. Na posledných 14 mesiacov z viac ako 27ročného pobytu za mrežami umiestnili juhoafrického bojovníka proti apartheidu do komfortného bungalova s viacerými spálňami, bazénom či záhradou.
Pre Nelsona Mandelu to však stále bolo väzenie. „Jediná vec, ktorá narúšala idylický obraz, boli múry s ostnatým drôtom a stráž pri vchode,“ opisoval posledné väzenie vo svojich pamätiach neskorší nositeľ Nobelovej ceny za mier.
Pochod za slobodou
Jedenásteho februára 1990, presne pred dvadsiatimi rokmi, sa líder boja proti nerovnoprávnosti v Južnej Afrike konečne dočkal. Po vyjednávaniach s prezidentom de Klerkom mu dovolili odísť. Mandela prešiel slávnych 500 metrov od svojho domu po väzenskú bránu. Jeho cesta slobody predznamenala, že apartheid v krajine sa pomaly končí. Celá Južná Afrika bola na nohách.
„Nemyslím, že som niekedy ešte vo svojom živote znova zažila niečo podobné. Bol to neuveriteľný optimizmus,“ povedala pre britský Observer Hilda Ndudeová. Počas apartheidu bola aktivistka a takisto si odpykala istý čas vo väzení. Práve jej tvár vidieť na slávnej fotografii za kráčajúcim Nelsonom Mandelom a jeho vtedajšou manželkou. „Vedeli sme, že sa zrodila nová Južná Afrika,“ dodala.
Dnes si tento významný dátum Juhoafričania pripomenú 500metrovým pochodom po rovnakej trase. Dvadsaťtisícový dav bude viesť práve Winnie Madikizelová-Mandelová. Jej slávny 91ročný manžel, ktorého zvolenie za prezidenta o štyri roky neskôr oficiálne ukončilo apartheid, sa zúčastní len na oslavách v parlamente.
Optimizmus vyprchal
Optimizmus, ktorý vtedy medzi ľuďmi panoval, však v súčasnosti v krajine nenájdete. Pred dvadsiatimi rokmi čakali mnohí viac. Aj keď už neexistujú samostatné pláže pre čiernych a černosi si môžu otvoriť vlastný obchod, mnohí v krajine stále trpia v chudobe. Štvrtina dospelých, najmä mladí ľudia, nemajú prácu. Krajina je pritom lídrom africkej ekonomiky. Aj preto sa Južná Afrika považuje podľa prieskumov za krajinu s najväčším rozdielom príjmov.
„Ľudia sa pýtajú, čo presne Africký národný kongres (v krajine vládne od čias Mandelu) robí pre Južnú Afriku, okrem toho, že si kupujú veľké autá a vyplácajú si veľké mzdy,“ povedal pre AFP Moeletsi Mbeki z Juhoafrického inštitútu pre medzinárodné vzťahy. Vedúcu stranu za to kritizuje aj Ndudeová.
Ani rasové problémy rozdeleného národa sa po 20 rokoch nestratili. Aj keď už väčšinové černošské obyvateľstvo môže navštevovať školy, a viacerí vychádzajú spolu dobre, rasové útoky nie sú ojedinelé.
Podpora černošského obyvateľstva zo strany vlády, ktorá chce pozitívnou diskrimináciou zlepšiť ich postavenie, nie je po vôli belošskej väčšiny menšiny. „Mandelovo prepustenie dalo zrazu veľa moci černochom a tí ju nevedeli správne riadiť,“ myslí si pre AFP 29-ročný beloch z Pretórie. Podľa černochov si belosi neuvedomujú, že apartheid vytvoril inú štartovaciu čiaru.
Juhoafrická republika sa však predsa len zmenila. „Jediných čiernych ľudí, s ktorými ste sa bavili, boli sluhovia. To už viac nie je,“ povedal pre Reuters analytik Nic Borain.
