stiť, čo znamenajú slová squat, squatting.
Squat je obydlie, kde sa býva nelegálne, bez súhlasu majiteľa. Toľko slovník. Brať ho treba s rezervou, už len preto, že v tom prípade by bol squatterom každý desiaty obyvateľ planéty. Milióny ľudí v Afrike, Indii či v Južnej Amerike totiž sídlia na územiach, ktoré im nepatria. Bývať kdesi treba a oni nemajú na výber. Trochu iný prípad sú squatteri, ako ich poznáme v Európe. Vo vyspelých krajinách to nebývajú bezdomovci, ale mladí ľudia, ktorí si dobrovoľne zvolili tento životný štýl. Politický čin, gesto ochranára, azyl pre tých, ktorí chcú žiť inak, to všetko môže znamenať squatting. Túžba po romantickom bývaní je v rebríčku motívov spravidla na konci.
Bývanie pre všetkých
Hnutie squatterov, besetzers či ocupas, ako ich nazývajú Nemci a Španieli, je pestré, no spájajú ho ekologické a ľavicové ideály. Tvrdým jadrom subkultúry sú anarchisti, autonomisti. Snívajú o priestore čo najmenej závislom od väčšinovej spoločnosti, ktorým môže byť práve nadivoko obsadený príbytok, squat. Nie je to myšlienka bez čara. Žijeme v období, keď na mapách neostali nijaké biele miesta. Niet metra zemského povrchu, ktorý by nebol súčasťou toho-ktorého národného štátu. Iste je vzrušujúce dýchať vzduch na mieste, ktoré nikto nevlastní. Že vlastník tu je, len nájomníci žijú v ilúzii, že je to inak? Nad tým squatter akurát mávne rukou.
Sporný na squattingu je najmä jeho postoj k súkromnému vlastníctvu, ktorý je - diplomaticky povedané - vlažný. Prednosť má právo ľudí na bývanie, čo znamená, že nevyužitý priestor patrí v prvom rade verejnosti. Až po nej, hovoria squatteri, je tu majiteľ, ktorý nehnuteľnosť vlastní na papieri.
Odkiaľ sa vzalo to odhodlanie zobrať veci do vlastných rúk? Korene squattingu treba hľadať v sedemdesiatych rokoch v hnutí punk. Punkeri sa riadili sympatickým heslom Do It yourself, čiže Urob si sám. Nadšenci dávno pred príchodom digitálnej techniky na kolene vyrábali a šírili nahrávky alebo časopisy pre fanúšikov. Squat - priestor na život na vlastnú päsť - bol len ďalším krokom na tejto ceste. Squatteri nadviazali aj na hnutie hippies, no šesťdesiate roky už boli dávno preč. Ideály detí kvetov boli vágne, príliš naivné a dopadli neslávne. Subkultúry, ktoré prišli po nich, už boli iné, praktickejšie. Nechceli spasiť svet, chceli miesto na život, tu a teraz.
Ako to už býva, obhajcovia hnutia squatting sa datujú pomaly až do praveku. Prijateľnejšia verzia hovorí o štarte v šesťdesiatych rokoch, za ktorým boli hippies vo Veľkej Británii. Mestom, ktoré squatting preslávil, však predsa nie je Londýn, ale iné dve metropoly: Berlín a Amsterdam.
Štvrť Kreuzberg, západný Berlín, rok 1981. Prázdne byty
a výnimka z vojenskej služby sem lákali mladých ľudí
Mesto na vode
Našinec na návšteve Amsterdamu ľahko pocíti závisť. Prechádza ulice, kde ľudia bývajú, pracujú, nakupujú bez toho, aby sa autom vozili na opačný koniec mesta. Pozoruje manažérov na ojazdených bicykloch, ktoré neladia s vyžehlenými oblekmi. Čuduje sa centru mesta, že je zelené, a ešte viac domácim, že sa nečudujú, lebo je to pre nich samozrejmé. Mestá u nás by možno tiež vyzerali lepšie, ako vyzerajú, ak by sme pamätali, že ani v Amsterdame príjemné podmienky na život neboli odpradávna. O tvár mesta tam prebiehali pouličné boje, pri ktorých neraz tiekla krv.
Nie náhodou je práve Amsterdam kolískou squattingu. Severské Benátky, ako mesto označuje klišé, ležia na vode a močariskách, staré centrum nesú koly zarazené do dna. Pôda tu bola vždy vzácna. Nové pozemky sa museli najprv prácne odvodniť pomocou kanálov. Rozmery príbytkov obmedzoval zákon a úzke domčeky sa ťahali do výšky.
Počet obyvateľov sa rozrástol po druhej svetovej vojne, no len ťažko sa rozrastalo samotné mesto. Dlhé roky sa tam viac búralo a menej stavalo, čo, samozrejme, vzbudzovalo nespokojnosť. Občania platili dane, ale mesto im nevedelo poskytnúť strechu nad hlavou. Čo iritovalo, boli domy, prázdne napriek dopytu po bývaní. Vlastnili ich špekulanti, ktorí nechávali chátrať pamiatky, aby ich mohli zbúrať, alebo chceli bohatnúť na vysokých nájmoch. Riešiť bytovú otázku na vlastnú päsť tak zďaleka nechceli len anarchisti alebo tuláci. Trpezlivosť občanov pretiekla po tom, ako investori ohlásili zámer viesť cez staré centrum diaľnicu. Z Amsterdamu sa stalo mesto, kde mali squatteri podporu širokej verejnosti, čo bol sám o sebe unikát.
Do pouličnej vojny v Amsterdame prerástli demonštrácie
squatterov v osemdesiatych rokoch
Stačí stolička a posteľ
Azda ešte viac hrala squatterom do karát tolerantná atmosféra mesta. Výrečný je tunajší výraz gedogen. Označuje čosi, čo je síce ilegálne, ale nie je trestne stíhané. Povolené manželstvá homosexuálov, legálna prostitúcia či tolerancia mäkkých drog sú výsledkom pragmatickej protestantskej nátury, ktoré v Amsterdame vidíme dodnes.
Začiatkom sedemdesiatych rokov do hlavného mesta Holandska tiahli zdecimované deti kvetov. Dobrodružnejší z nich odtiaľ zamierili do Indie, tí pohodlnejší sa usídlili v mestskom parku. Vtedy sa zrodili amsterdamskí hippies, kabouters. Práve oni boli predchodcami neskorších squatterov. Boom squattingu v Holandsku nastal po roku 1971. Bolo to zázračne jednoduché. Našli ste nehnuteľnosť, ktorú majiteľ aspoň rok nevyužíval a ani to najbližšie neplánoval. Dnu ste sa vlámali - a mohli ste sa zabývať. Stačilo informovať políciu, ktorá prišla overiť, či to myslíte vážne a máte na mieste výbavu: zámku na dvere, posteľ, stôl, stoličku. Vlámanie, samo osebe nezákonné, nik netrestal a vlastník domu, aby vás vyhnal, sa musel obrátiť na súd.
Bez bývania nijaká korunovácia
Z holandského hnutia squatterov, nazývaných aj krakens, bolo zakrátko výborne organizované občianske hnutie. Najtrúfalejší z protestov proti politike vlády prišiel 30. apríla 1980. V deň, keď bola korunovaná holandská kráľovná Beatrix, dve-tri tisícky aktivistov protestovali blízko námestia, kde prebiehal slávnostný ceremoniál. Sloganom tých dní bolo: No house, no coronation!, čiže Bez bytov nijaká korunovácia! Pouličnú vojnu armáda potlačila slzným plynom a nasadenými tankami. Hovorí sa, že krvavé nepokoje boli tým momentom, keď squatteri začali strácať dôveru verejnosti, čo hnutie postupne rozložilo. Bola to však aj drahota, ktorá z Amsterdamu squatterov vyhnala. Dnes je ich tam hŕstka a tá už dodržiava stanovené pravidlá. Ako ich protipól fungujú takzvané antisquatové agentúry - majiteľom nehnuteľností dohadzujú nájomníkov skôr, než sa objavia neželaní návštevníci.
Grafity na fasádach squatov sú súčasťou scenérie Berlína
Berlín: ostrov slobody
Kým s pôdou bol v Amsterdame problém, opačným prípadom je Berlín. V meste, ktoré je dnes metropolou Nemecka, bolo priestoru vždy dostatok. Rozsiahle prázdne plochy a ruiny zanechali bomby druhej svetovej vojny, ďalšie zóny nikoho pribudli potom, ako mesto preťal Berlínsky múr. No aj tu bola situácia špecifická. Západný Berlín bol ostrovom slobody v socialistickom mori. Umelci, povaľači, dobrodruhovia, študenti, prisťahovalci z Turecka: tí všetci mierili do mesta zovretého ostnatým drôtom, odkiaľ zase mnohí utekali preč. Zostali po nich voľné byty, lacné nájmy, štedré dotácie. Kto býval v západnom Berlíne, nemusel nastúpiť na vojenskú službu, čo bolo špeciálne lákavé pre mladých.
Ideálom squatterov bola štvrť Kreuzberg. Z troch štvrtín ju obklopoval Berlínsky múr, takže prázdnych bytov tam bolo dosť, čo bol prozaický dôvod, prečo tu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch prekvitala alternatívna kultúra. Kým niekoľko desiatok metrov na východ vládol sivý socializmus, tu ulice žili pestrým životom. Ani úrady si príliš nevšímali štvrť, kde z okien viali zástavy a z výčapov znel punk. V románe Ešte jedno, pán Lehmann nemecký spisovateľ Sven Regener Kreuzberg opisuje tento priestor ako mimoriadne príjemné miesto. Čas tam stál a každý z obyvateľov sa cítil tak trochu ako umelec. Iggy Pop či Nick Cave sú len niektorí z hudobníkov, ktorých sem prilákala tamojšia liberálna atmosféra.
Zlaté časy anarchie
Pravý boom squattingu však prišiel po roku 1989. Po tom, ako padol Berlínsky múr, západní squatteri objavili „divoký" východ. Tisíce bytov tam opustili ľudia, ktorí utekali za lepším životom na Západ. Kto videl známy film Good Bye Lenin!, možno si pamätá scénu, keď hlavný hrdina jednoducho vylomí dvere a zaberie luxusný byt v secesnom sídle. Vo filmoch sa dá kadečo, no pamätníci hovoria, že v Berlíne to v tých časoch tak naozaj bolo. Nabúrať sa do prázdneho príbytku, ktorý vám nepatrí, bol čin, nad akým polícia načas zavárala oči. Počas „leta anarchie" v roku 1990 boli na východe Berlína načierno obsadené stovky domov.
Zväčša to boli izolované príbytky roztrúsené kade-tade po meste, ale squaterská adresa číslo jeden - Mainzer Strasse - bola ulica, ktorú aktivisti obsadili takmer celú. Mali tu vlastné divadlo, jedálne, bary, kníhkupectvo, samostatný dom bol vyhradený pre gayov a lesby. Nechýbal ani výstražný systém pred útokom neonacistov - tí mali vlastný squat obďaleč. Čarovné je, že to všetko sa dialo neďaleko bulváru, ktorý bol ešte donedávna výkladnou skriňou socializmu.
Napokon však prišlo na starú pravdu, že nič netrvá večne. Výnimkou nie je prechodné obdobie, keď staré zákony neplatia a nové sa iba rodia, takže je tolerované kadečo. Prešlo niekoľko mesiacov a na squaty si posvietili úrady. Koniec slávnej Mainzer Strasse prišiel 14. novembra 1990. Najväčší policajný záťah v povojnových dejinách Berlína zamestnal štyri tisícky ozbrojencov, obrnené vozidlá, desať vodných diel a vrtuľník. Stačilo pár hodín a problémové domy boli vypratané.
Strechu nad hlavou stratilo päťsto squaterov, z ktorých tristo ju hneď načas získalo, pretože ich zatkla polícia. Predstavitelia mesta a aktivisti sa navzájom obviňovali v televízii, na protest proti zákroku z vládnej koalície odišla politická strana Alterantiv Liste (neskorší Zelení). Prípad bol odstrašujúci, no mal aj pozitívne dôsledky. Aby predišli vyprataniu, iné squaty uzatvárali zmluvy s majiteľmi domov, čím aspoň čiastočne legalizovali svoju existenciu.
Uvoľnenú atmosféru mesto nestratilo ani po dvadsiatich rokoch
Squat ako pamiatka
Dnes sú divoké časy squattingu v Berlíne tiež dávno preč. Mnohé z posprejovaných pestrofarebných domov, na aké tu narazíte, ponúkajú romantické bývanie každému, kto zaplatí nájomné. Iné fungujú ako openhousy, čiže kultúrne a umelecké centrá. Uvoľnená atmosféra však Berlínu ostala. Squaty, ktoré prežili, sú súčasťou mesta a často aj turistickou atrakciou.
Ten najslávnejší z nich sa volá Tacheles. Mamutí obchodný dom so zaujímavou fasádou postavili v roku 1908 ako bránu luxusnej obchodnej pasáže. Za nacistov tu bola väznica, nálety druhej svetovej vojny z nej urobili ruiny. Ďalšie desaťročia chátrala v krajine nikoho neďaleko múra. Po páde komunizmu sa sem nasťahovali umelci, aby zabránili búraniu. Rozbehli ateliéry, kaviarne, bary a kino, ozdobili okolie sochami. Dnes tu môžete blúdiť v posprejovaných chodbách, nazerať ponad plece výtvarníkom, ktorí tu pracujú, a kúpiť od nich umelecký artefakt s pocitom, že ste podporili neznámy talent.
Tacheles už nájdete v turistických príručkách, ročne ho navštívi tristotisíc ľudí. Znamená to asi toľko, že ozajstní squatteri dávno bývajú inde, no stále je to miesto, ktoré má atmosféru - a ktovie, dokedy to tak bude. Pomaľovaná päťposchodová budova v centre mesta pôsobí ako päsť na oko a je veľa tých, ktorí by tu radšej videli luxusné obchody, kancelárie.
To je, napokon, reálna hrozba. Berlín je zadlžené mesto, ktoré sa snaží prilákať investorov. Tisíce ľudí vlani v lete obsadili bývalé letisko Tempelhof na protest proti developerom, ktorí túto plochu plánujú zastavať. Rovnako neistá je budúcnosť berlínskych squatov.
Berlínska Mainzer Strasse v lete 1990. Takmer celú ulicu obsadili squatteri,
ktorí si tu užívali vlastné krčmy, jedálne či divadlo
Domáci squatteri
K nám squatting dorazil v deväťdesiatych rokoch, v čase, keď hnutie na Západe bolo za zenitom. Jeho osud nasledovali aj squatteri z Česka a zo Slovenska. Na mape Prahy už nenájdete slávne centrá Ladronka ani Milada. Ešte ťažšie si dnes predstavíte squatting v Bratislave, kde miznú staré industriálne pamiatky a na každý štvorcový meter priestoru si brúsia zuby developeri. Pokusy o squaty, napríklad dom na Lodnej ulici, sú minulosťou, priestory na život dnes zháňajú najmä organizátori kultúrnych podujatí - príkladmi sú Cvernovka, Tranzit a 13m3 v Bratislave, Tabačka v Košiciach, Cementáreň v Banskej Bystrici. Či sa v týchto prípadoch dá hovoriť o squatoch, je otázne. Sú však aj názory, že squatting ešte nepovedal posledné slovo. Vlani napríklad otvorili prvý politický squat na Islande, ktorý postihla ekonomická kríza.
Kam sa stratila komunita
Čo všetko priniesol tento alternatívny životný štýl? Platí, že kto squatuje osamote, nie je squatter. Squatting je pokus prinavrátiť bývaniu komunitný charakter a sú hlasy, že prišiel v pravý čas. Pravda je, že v mestách vyspelých krajín dnes čoraz ťažšie narazíte na komunitu susedov, pestujúcu nadštandardné vzťahy. Čo tomu bráni, je fakt, že sa väčšinou sťahujeme z miesta na miesto alebo izolujeme v nedobytných príbytkoch. Kde sú časy, keď nájomníci spolu debatovali a vešali bielizeň na pavlači? Squat je naopak miesto, kde nechýbajú spoločné priestory - tam sa komunita stretáva, hlasuje a rieši otázky, spojené s bývaním.
Oproti odcudzenosti satelitných mestečiek je to dôležitý rozdiel. Otvorený býva squat aj k okoliu. Je pravidlom, že verejnosti ponúka kultúrny program a nemusia to byť len koncerty hardcorových kapiel. V centrách, na aké natrafíte v Berlíne, sedia dôchodcovia na pive, nad nimi sa šplhajú športovci a obďaleč sú zaparkované kočíky s deťmi.
Život squatov až na výnimky býva krátky. Pár mesiacov a nie dlhšie priemerne trvá, kým ich úrady objavia a dajú vypratať. Z tých, ktoré prežijú, sa v horšom prípade stanú turistické atrakcie, odkiaľ sa atmosféra slobody postupne vytratí. Fakt, že sa všetko skončí, je čosi, s čím sa squatter musí zmieriť. Nájdu sa však takí, ktorí v tom vidia výhodu. Odvolávajú sa na teoretika anarchizmu menom Hakim Bey - ten hovorí, že prednosťou autonómnej zóny, o akú sa usilujú squatteri, je práve jej dočasnosť. Čakať, že ostrovček alternatívnej kultúry pretrvá veky, je naivné. Asi také naivné, ako veriť v revolúciu, ktorá nastolí večný raj.
