n hrdina.
Tú fotografiu pozná hádam každý. Trošku rozmazaná momentka mladých, usmievajúcich sa mladíkov a pod ňou nápis: „Stretnutie ruských a amerických vojakov na Labe.“ Americký poručík William Robertson, ktorý je na fotke so sovietskym poručíkom Alexandrom Silvaškom, zomrel už v roku 1999. Jeden z najslávnejších Bielorusov ho prežil o viac ako desať rokov.
Stretnutie Sovietov a Američanov na Labe pri meste Torgau v Sasku sa odohralo 25. apríla 1945. Vojská 58. gardovej divízie 1. ukrajinského frontu sa tam stretli so 69 divíziou 1. americkej armády. Za 12 dní nacistické Nemecko kapitulovalo.
Neboli prví Alexander Silvaško
(5. 10. 1922 - 26. 1. 2010)
1946 – slávne stretnutie s Američanom Robertsonom na Labe v Sasku 1971 – odchádza do dôchodku 1985 – znova sa na KLabe stretáva s Američanom Robertsonom 2001 – získava hodnosť majora
O prvom stisnutí rúk koluje niekoľko verzií. V skutočnosti Robertson a Silvaško neboli prví príslušníci vtedy spojeneckých armád, ktorí si na Labe padli do náručia. Skutočné prvé stretnutie sa odohralo o trochu skôr. Americká predsunutá hliadka a predvoj sovietskeho gardového pluku sa radostne potľapkali po ramenách v ten istý deň pri obci Kreinitz na Labe, ale pár hodín pred Silvaškom a Robertsonom (spolu na fotografii). Tí sa však na moste pri Torgau nechali pekne optimisticky vyfotografovať a tak vošli do histórie. „On si našiel niekde plachtu a ako tak ju vyfarbil ako americkú zástavu,“ spomínal neskôr Silvaško. „V strede mostu sme si podali ruky a pobozkali sa,“ hovorieval s dojatím.
Aj keď sa oficiálne podanie rúk konalo až 27. apríla 1945, oveľa známejšia sa stala pôvodná fotografia z 25. apríla. Vyžarovala z nej radosť, prirodzenosť a akási nádej, že dva tak rozdielne svety si v ťažkých chvíľach dokážu porozumieť.
Slávny okamih zopakovali Veterán Červenej armády prežil zvyšok života ako filmový hrdina, ktorý nakrútil jedinú, úspešný film, a potom už ho nikdy nikto neangažoval. Usadil sa v Bielorusku a do roku 1971 pracoval v Grodnemskej oblasti. Potom odišiel do dôchodku. Besedoval s pioniermi, ukazoval im svoje dve vyznamenania. Lenže ho nepozývali do škôl zďaleka tak často, ako jeho kolegov zo sovietskych partizánskych oddielov. Predsa len, ideologicky boli jeho zásluhy tak trochu nevýchovné.
V roku 1985 zažil ešte raz svoju chvíľku slávy, keď ho pozvali na oslavy 40. výročia konca 2. svetovej vojny do Nemecka a on si pod pamätnou fotografiou umiestnenou na monumente pripomínajúcim túto udalosť zasa podal ruku s poručíkom Robertsonom. Stretli sa potom ešte niekoľkokrát. A vždy spomínali, ako Robertsona sami Američania zatkli za to, že sa vypravil bez príslušného rozkazu na most. Nakoniec ho radšej prepustili a vyznamenali. Zato skupinu sovietskych vojakov, ktorí sa vtedy nechali zlákať a vyrazili medzi Američanov, čakal trest.
Až na Silvaška boli všetci, ktorí si vtedy na čele so sovietskym majorom Larionovom v americkom štábe so spojencami pripíjali pravou ruskou vodkou, vylúčení z komunistickej strany. Inštrukcie totiž zneli, „s Američanmi sa nekamaráti.“ Namiesto toho sa všetci opili tak, že si rozumeli aj bez tlmočníkov. Tá radosť im skazila zvyšok života, i keď mala patriť k tým najväčším.
Silvašku zachránila slávna fotka. Sovieti si nedovolili potrestať muža, ktorý sa stal symbolom mieru a spojenectva.
Na pohrebe si ruky nepodali Pochovali ho na dedine Michanoviči v Minskom okrese. S majorom Silvaškom sa prišli rozlúčiť i predstavitelia americkej diplomatickej misie. Stáli kúsok od zástupcov bieloruského ministerstva obrany, sovietskych veteránov, školákov a úradníkov okresných orgánov moci, medzi ktorými pobehoval zmätene tajomník pre sociálnu a ideologickú prácu Nikolaj Macul.
Žiadne priateľské podávanie rúk tentoraz neorganizoval. Všetci sa tvárili, ako keby sa ani nelúčili s človekom, ktorý sa stal symbolom spojenectva východu a západu.
Autor: Agentúra Epicentrum
