Abraham Sutzkever (15. 7. 1913 - 19. 1. 2010) zažil rozkvet židovskej kultúry vo Vilniuse. Chodil do poľsko-židovského gymnázia, na univerzite na prednášky o židovskej literatúre. Prvú báseň publikoval v roku 1932, prvá zbierka Spevy mu vyšla v roku 1937. Bol členom avantgardnej umeleckej skupiny.
Až do nemeckej okupácie. Vo vilniuskom gete sa od roku 1941 tiesnilo 80 000 ľudí, z ktorých iba niektorí prežili. Sutzkeverovi zavraždili novonarodeného syna i matku, on sám sa pridal k Zjednotenej partizánskej organizácii. Skupine sa podarilo zozbierať a zachrániť množstvo písomností a kníh, ktoré od konca vojny v New Yorku tvoria Sutzkeverovu-Kaczerginského kolekciu.
V roku 1943 spolu so ženou utiekli. O rok neskôr informoval z Moskvy o vraždení litovských a poľských Židov a podieľal sa aj na Čiernej knihe genocídy, ktorú zostavili Iľja Erenburg a Wasilij Grossman. Po vojne vypovedal na Norimberskom procese ako svedok obžaloby.
Bol to silný zážitok a Sutzkever s manželkou sa rozhodli vysťahovať do Izraela. V Tel Avive založil literárny časopis Zlatá reťaz a až do roku 1995 bol jeho vydavateľom. Sutzkever tvoril ako jeden z posledných naďalej v jazyku jidiš, znamenal preňho symbol exilu a prežitia Židov. Mnohé jeho básne ilustroval jeho priateľ Marc Chagall, zbierky boli preložené do 30 jazykov.
