Pamätám sa na komunistické demonštrácie, na ktorých občania vychovávaní v duchu proletárskeho internacionalizmu držali nad hlavami plagáty „Jeľcin je Žid“. Keď s rovnakým transparentom vytiahli do ulíc v polovici 90. rokov i Rusi, ktorí sa k ideológii kosáka a kladiva nehlásili, mal to prvý ruský prezident Boris Jeľcin zrátané.
Literatúra, ktorá sa dodnes predáva v mnohých ruských mestách, vysvetľuje „pravým“ Rusom, aké nebezpečné je svetové sionistické sprisahanie a že to boli „Židia, ktorí organizovali koncentračné tábory na Sibíri“. Ruská verejnosť síce považuje za podozrivé uväznenie ropného magnáta Michaila Chodorkovského, ale pretože je židovského pôvodu, prevláda názor, že mu to patrí.
Ruský antisemitizmus nemá síce oficiálnu podobu, ale nikto z vedenia krajiny proti nemu nič nerobí. Oveľa menej vyhranené sú protipoľské nálady, i keď je zjavné, že Poliakov Rusi nemusia. Ruskí poslanci nedávno vyhlásili 4. november za štátny sviatok – Deň národnej jednoty – len preto, že v tento deň v roku 1612 boli vyhnaní poľskí vojaci z moskovského Kremľa.
Nová nevraživosť voči Poliakom plynie skôr z ich nepokory proti sovietskej mašine, ktorá sa ich pokúšala zotročiť. Vôbec najhoršie na tom v očiach ruských občanov, zmätených nejasným postojom vedenia krajiny k ideológiám neznášanlivosti, bude asi poľský Žid. Ten to napokon mal v histórii vždy ťažké. Nielen v Rusku.
